V zimnom období sa človeku raz-dva môže stať, že sa pošmykne na ľade a po páde na zem zostane nehybne ležať. Dalo by sa očakávať, že okoloidúci mu okamžite poskytnú pomoc, avšak, žiaľ, vôbec to nie je samozrejmosť. Človek v bezvedomí môže ležať na ulici desiatky minút bez toho, aby sa pri ňom niekto zastavil. Vystavený je pritom riziku podchladenia, ktoré mu môže byť osudné.
V lete zas nebezpečenstvo predstavujú extrémne horúčavy, z ktorých môže človek odpadnúť. Vôbec pri tom nemusí ísť len o staršie ročníky. Skončiť na zemi môže každý z nás. Možných príčin je viac než dosť. Stať sa to môže v akomkoľvek ročnom období či dennej dobe.
Čo však robiť v situácii, keď sa pred nami na ulici zrazu objaví človek v bezvedomí či človek, ktorý pri vedomí síce je, ale nedokáže vstať? Čo robiť, aby sme sa zachovali správne? Odpoveď nám poskytol skúsený špecialista v oblasti urgentnej medicíny a vysokoškolský pedagóg doc. MUDr. Viliam Dobiáš, PhD.
Viac sa o problematike môžeme dozvedieť aj z komentárov Slovákov, ktorí sa podelili o svoje skúsenosti s takýmito udalosťami.
Pasivita zabíja
Mnohí z nás mali možnosť na vlastné oči vidieť, ako nejaká osoba ležala bezvládne na chodníku a ľudia ju len obchádzali bez akejkoľvek reakcie. Žiaľ, nie je to vzácne. Mnohí by hľadali vysvetlenie v tom, že Slováci sú vo všeobecnosti relatívne pasívny národ a často dúfajú, že všetko za nich vyrieši niekto iný. Nie je to pravda, pretože vôbec nejde o unikátny slovenský jav. Takéto správanie však vôbec nie je len slovenskou záležitosťou. Objavuje sa po celom svete a môže mať rozličné príčiny.
Jedným z nich je difúzia zodpovednosti, známa tiež ako efekt prizerajúceho. Tento dobre preskúmaný psychologický fenomén hovorí, že jednotlivci v skupine menej pravdepodobne zasiahnu v núdzovej situácii, pretože očakávajú, že to urobí niekto iný. Osud náhodného človeka na ulici sa nás osobne netýka, a preto sa spoliehame na to, že mu pomôže niekto iný. Veľký význam zohráva aj to, že ide o vzácnu situáciu, v ktorej si človek nie je istý správnosťou svojho možného konania.
Pomoc si zaslúži každý
Pri mnohých nešťastiach sa objavujú vyjadrenia bezcitných ľudí, ktorí tragédiu zľahčujú vyjadreniami v štýle „veď to bol len bezdomovec/alkoholik/cudzinec“. Týmito slovami obete dehumanizujú a robia z nich ľudí druhej kategórie. Akoby ich život mal menšiu hodnotu ako život „normálneho“ (nech je to v ich predstavách čokoľvek) človeka. Je to choré. Žiaľ, podobným spôsobom niektorí uvažujú, aj keď sa ocitnú v situácii, keď by mali niekomu pomôcť.
Ľudia mávajú predsudky, a je smutné, že človeku sa môže stať osudným jeho oblečenie. Ak človek odpadne a má na sebe staršie či nie veľmi udržiavané oblečenie, znižuje to šancu, že mu niekto pomôže. Takéto osoby si okoloidúci často automaticky zaškatuľkujú ako „ožrana obecného“, a tým je to pre nich vybavené. Do tejto rizikovej kategórie patria hlavne starší muži. Ak by aj naozaj išlo o opitého človeka, nie je to dôvod pre to, aby sme ho nechali umrieť na ulici!
Zoznam príčin, pre ktoré niekto skončí bezvládne na zemi, je skutočne rozsiahly. Dotyčný mohol dostať infarkt, mohol ho postihnúť epileptický záchvat či hypoglykemický šok. Mohol sa potknúť, šmyknúť sa a takisto mohol byť obeťou fyzického napadnutia.
Robiť unáhlené závery v štýle „je to ožran, nechajme ho tak, veď si za to môže sám“ je veľmi nezodpovedné a z ľudského hľadiska nesprávne. Pomoc si zaslúži každý.
Tí, ktorí pomohli
Na slovenskom subreddite r/Slovakia sa objavilo vlákno venované rovnakej téme ako tento článok. Slovenky a Slováci sa tam podelili o svoje vlastné príbehy spojené s pomocou ľuďom ležiacim na ulici. Mnohí komentujúci priznávajú, že v minulosti už niekomu v núdzi poskytli pomoc, čo je skutočne obdivuhodné.
Jeden z ukážkových príkladov efektu prizerajúceho: „Pár rokov dozadu som išiel večer vyhodiť smeti. Trochu pršalo a bolo celkom zima. Za kontajnermi som si všimol ležať človeka. Tak som išiel bližšie a bol to starý pán, ktorý ležal na bruchu v mláke. Slušne oblečený, triezvy, ale premoknutý na kosť. Tak som ho pomaly postavil a hovoril, že je v poriadku, ale šmykol sa na fošni.“
„Tak som ho odprevadil domov a skoro až plakal, že si ho niekto všimol, pretože tam ležal viac ako hodinu a nikto sa pri ňom nepristavil. Keď som prišiel domov, ani som nespal, a doteraz na to myslím, prečo sa pri ňom aspoň niekto nepristavil.“
„Ja som raz tak zavolala záchranku pre pána, ktorý ležal na zemi. Bol opitý a odháňal ma, ale vyzeral, že spadol a udrel si hlavu – bolo tam aj trochu krvi. Mestskí policajti vraj o ňom vedeli, ale nechali ho tam, lebo nespolupracoval. Dokonca vedeli, kde býva. Bola zima a mrzlo, do rána tam mohol zamrznúť,“ opisuje komentujúca svoj zážitok, ktorý je relevantný práve v zimnom období.
Z niektorých príhod sa človeku až tisnú slzy do očí: „Kamarátke sa toto stalo pred pár rokmi na Kamennom námestí v BA. Teda asi 100 metrov od nemocnice Milosrdní bratia. Na zemi pri priechode ležala pani, všetci ju obchádzali. Kamarátka k nej pribehla, pani bola v bezvedomí, a keď jej chcela dať prvú pomoc, nejaká ťapša jej ešte dohovárala, nech nestráca čas.“
„Že vraj tú pani pozná a je to ožranka a žobráčka. Kamarátka just pri sebe nemala mobil, a tak sa rozbehla rovno k Milosrdným, ktorí pani okamžite vzali do nemocnice. Vôbec nebola opitá. Mala infarkt. Ešte pár minút a zomrela by. Sto metrov od nemocnice.“
Spolupráca so záchrannými zložkami nemusí vždy ísť hladko: „Ja som raz našiel chlapa na chodníku v zime, zavolal som mu sanitku a tí ma zdrbali, že som mal volať políciu. Chlapa som nevedel prebrať, preto som ich volal. Tak sme trošku po sebe kričali.“
Niekedy stačí fakt málo na to, aby človek zachránil to najpodstatnejšie: „Môj otec raz asi ešte 10 rokov dozadu išiel z nejakého stretnutia v Bratislave. V podchode ležal nejaký pán, slušne oblečený, ale každý ho obchádzal, každý si myslel, že je to nejaký ožran. Bol obed a okolo neho prešlo fakt tak 50 ľudí za pár minút. Môj otec pri ňom zastavil, prihovoril sa mu a zakrátko zavolal záchranku. Vyšlo najavo, že pán mal infarkt, a môj otec mu pravdepodobne zachránil život. Ponaučenie? Lepšie pomôcť ako nepomôcť.“
Čo robiť?
Dôvodom, prečo mnohí Slováci nezasiahnu, keď sa pred nimi nachádza ležiaci človek, je aj to, že nevedia, čo robiť. Často sa boja konať, lebo neveria, že by vedeli dostatočne pomôcť. Zdravotnú službu či políciu nevolajú, pretože sa boja, že by výjazd nemusel byť považovaný za opodstatnený a možno by sa dočkali nejakej formy sankcie. Doktor Dobiáš nám vysvetlil, ako sa treba v takejto situácii zachovať a ako poskytnúť prvú pomoc.
Neposkytnutie prvej pomoci je trestný čin, ktorý môže byť potrestaný aj väzením. Zákon za poskytnutie prvej pomoci považuje aj samotné zavolanie záchranky, čo je na jednej strane pohodlné pre okoloidúceho, ktorý si tak splní občiansku povinnosť, ale je možné, že zranený bude potrebovať prvú pomoc bezodkladne a po príchode sanitky už môže byť neskoro.
Prvú pomoc netreba poskytnúť, ak by záchranca ohrozil svoje zdravie, napr. neviem plávať, nebudem zachraňovať topiaceho, nepôjdem do horiaceho domu a pod. Pri volaní záchranky v prípade, že na zemi leží bezvládny človek, sa netreba báť, že by niekto vyhodnotil výjazd ako neopodstatnený a hrozil by nám za to trest. Sankcia hrozí len v prípade, že by sme pomoc volali k vymyslenej udalosti.
Ako postupovať pri náleze osoby ležiacej na ulici?
Vždy pri úraze, náhlom ochorení alebo pri osobe v nezvyklej polohe treba zistiť iba dve veci: 1. prítomnosť vedomia oslovením a zatrasením za plecia, 2. prítomnosť dýchania.
Podľa zistenia sú štyri možnosti: 1. pri vedomí, 2. v bezvedomí – nereaguje na oslovenie, 3. dýcha, 4. nedýcha.
Podľa kombinácie sa líši prvá pomoc: 1. pri vedomí a dýcha – opýtam sa, čo sa stalo, ako môžem pomôcť, 2. v bezvedomí, ale dýcha – otočiť do stabilizovanej polohy na boku na zabránenie zatlačenia zvratkov do dýchacích ciest, 3. v bezvedomí a nedýcha – ide o zastavenie krvného obehu, treba začať resuscitáciu, oživovanie = stláčanie hrudníka a prípadne aj záchranné vdychy, 4. pri vedomí a nedýcha, nerozpráva – upchatie dýchacích ciest potravou, začať údermi do chrbta a striedať so stláčaním brucha = Heimlichov manéver.
Ideálne je absolvovať kurz prvej pomoci s praktickým nácvikom v trvaní 6 hodín pod dohľadom certifikovaného inštruktora s figurínami na nácvik.
Záver
Pomáhať neznámemu človeku naozaj má zmysel a je to niečo, čo by si mal ako samozrejmosť osvojiť každý z nás. Je to vec, ktorá sa nás týka naozaj všetkých, a nijako nie je garantované, že niekedy na pomoc nebude odkázaný niekto z tvojich blízkych. Raz môžeš na zemi skončiť ty, tvoji rodičia či starí rodičia.
Dôkazom je jeden z komentárov na Reddite: „Mne tak umrel otec, že odpadol v nákupnom centre. Síce ho relatívne rýchlo nejaký týpek začal oživovať, ale zvyšných 100 ľudí naňho pozeralo s popcornom v ruke ako na nejakú zábavu. Len mi je doteraz ľúto, že neviem, kto bol ten chlap, lebo dával do toho naozaj všetko. Potom keď prišla záchranka, tak odišiel.“
