O týchto experimentoch sa nikdy nikto nemal dozvedieť, no predsa sa to stalo. A to je dobre, svojím spôsobom aj fascinujúce, pretože to ľuďom ukáže, akých zverstiev sú niektorí z nás schopní. Všetko v mene vedy, zvedavosti a odvahy, všetko v mene medicíny a nových objavov. No stálo to skutočne za to?
Schizofrénia a UCLA
Rokom 1983 započali vedci z UCLA (University of California – Los Angeles) experimenty na pacientoch trpiacich schizofréniou, ktoré mali odhaliť vývoj ich choroby po vysadení potrebných liekov. Každý z päťdesiatich psychicky narušených pacientov podpísal súhlas, no ten akosi podrobne neopisoval to, čo sa bude diať.
Stálo na ňom jediné – stav pacienta sa môže počas experimentu zlepšiť, zhoršiť či ostať taký, aký je. Nikto z pacientov teda neočakával, že sa preňho môže skončiť fatálne. To sa, nanešťastie, stalo. Aj napriek tomu, že vedci prisľúbili s výskumom skončiť, ak sa pacientovi značne pohorší, svoj sľub nedodržali.
Antonio LaMadrid, bývalý študent kalifornskej univerzity a zároveň jeden zo skúmaných subjektov, pod náporom svojej choroby spáchal samovraždu. Skočil z okna. Ďalší pacient menom Gregory Aller zase ukončil štúdium na vysokej škole a vyhrážal sa svojim rodičom smrťou.
Rodiny oboch pacientov vzniesli značné námietky a experiment skončil otázkou expertov, či je z etického hľadiska v poriadku vystavovať pacientov takémuto riziku a utrpeniu, len za cieľom dozvedieť sa o ich chorobe viac.
Milton Rokeach a traja Kristovia
V roku 1964 uzrela svetlo sveta siahodlhá štúdia Miltona Rokeacha The Three Christs of Ypsilanti, ktorá opisovala jeho experiment na troch duševne chorých pacientoch. Jeho účastníkmi sa stali Clyde Benson, Joseph Cassel a Leon Gabor. Všetci traja muži trpeli schizofréniou sprevádzanou ťažkou paranojou a všetci traja muži sa nazdávali, že sú prevtelením Ježiša Krista.
Bizarný nápad mu v hlave skrsol po prečítaní článku z magazínu Harper’s, ktorý opisoval príbeh dvoch žien, ktoré žili v domnienke, že sú prevtelením Panny Márie. Po tom, čo ich v psychiatrickej liečebni ubytovali do jednej izby, sa jedna z nich vyliečila a od tohto sebaklamu upustila. Rokeach teda dúfal, že sa mu s trojicou pomätených mužov podarí niečo podobné.
Nepodarilo. Hoci sa ich viera v seba samých predstavujúcich Boha v priebehu experimentu menila, nikdy celkom nezanikla. Na začiatku sa muži hádali o tom, kto z nich je „najsvätejší“, neskôr sa začali uchyľovať k fyzickému násiliu. Rokeach sa nesnažil toto správanie potláčať, práve naopak – každého z nich sa snažil zmanipulovať podstrkovaním falošných znamení, lebo horlivo túžil vidieť, čo to s nimi urobí.
Na záver si to každý z mužov uzavrel v hlave tak, že on je jediným pravým Kristom, a ostatní dvaja sú buď blázni alebo mŕtvoly ovládané strojmi. Rokeachov pomocník, ktorý bol svedkom celého procesu, bol voči nemu veľmi kritický. Projekt označil za nemorálny práve kvôli nadmernej manipulácii a faktu, že pacienti boli neustále pod obrovským stresom.
Počas finálnej revízie svojej štúdie k nej Rokeach dodal posledný komentár: „Hoci môj experiment nevyliečil ani jedného z troch potenciálnych Kristov, vyliečil moju chorobnú predstavu, že ich manipuláciou odpútam od ich viery.“
Projekt MK-Ultra
Projekt MK-Ultra, inak známy aj ako projekt CIA na kontrolu ľudskej mysle, je krycie meno pre sériu experimentov vykonávaných na ľudských subjektoch počas šesťdesiatych rokov minulého storočia. Experimenty mali za úlohu zistiť, či je možné za určitých podmienok zmanipulovať myseľ človeka natoľko, že sa prizná. Hlavným terčom boli sovietski špióni.
MK-Ultra využívalo rôzne techniky manipulácie, počínajúc podávaním psychotropných látok (najmä LSD) či iných chemikálií cez hypnózu až po verbálne a sexuálne násilie. Subjektami ich pokusov boli spravidla ľudia, ktorí sa im nedokázali ubrániť, napríklad duševne chorí pacienti, väzni, narkomani alebo prostitútky.
V roku 1973 nakázal Richard Helms, hlava CIA, všetky dokumenty súvisiace s projektom spáliť. Vyše 20-tisíc dokumentov bolo uschovaných na nesprávnom mieste, vďaka čomu sa im podarilo Helmsovu čistku prežiť. Tie sa následne stali odrazovým mostíkom budúceho vyšetrovania. Na tieto ilegálne pokusy minulo CIA viac ako 10 miliónov dolárov (87,5 milióna dolárov po inflácii).
Placebo liečba syfilisu
Experiment Tuskegee (meno dostal podľa inštitútu, v ktorom sa odohrával) odštartoval v čase, keď ešte neexistoval liek na syfilis. Už vtedy však bolo známe, že na túto diagnózu priaznivo vplýva penicilín. Vedci alabamského inštitútu do projektu zainteresovali 600 bežných mužov, pod prísľubom zdravotnej starostlivosti doživotne zdarma.
Syfilis v sebe nosilo z tejto skupiny takmer štyristo mužov, ostatní boli zdraví a mali fungovať ako kontrola. Subjekty pochádzali z roľníckych rodín a u lekára nikdy predtým neboli. Zdravotný personál inštitútu sa o mužov vzorne staral, podsunul im myšlienku, že ich lieči, a navonok sa zdalo, že to tak naozaj je.
Bohužiaľ, opak bol pravdou. Lieky, ktoré týmto mužom podávali, neboli určené na to, aby ich skutočne vyliečili. Bol to aspirín, obyčajný pokus o placebo efekt, zatiaľ čo sa lekári budú zaoberať skutočným cieľom experimentu – vidieť priebeh tejto pohlavnej choroby na vlastné oči. A tak sa nečinne pozerali na stovky mužov, ako pod náporom svojej diagnózy umierali, slepli a prichádzali o zdravý rozum.
V polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia sa o projekte dozvedel Peter Buxton, vyšetrovateľ pohlavných chorôb. Aj napriek tomu, že vzniesol voči experimentu množstvo námietok týkajúcich sa morálky a etiky, experiment veselo pokračoval ďalej.
O príbeh sa teda podelil so svojím priateľom reportérom, ktorý kauzu presunul na svojho kolegu Jeana Hellera. V júli 1972 uzrela jeho reportáž svetlo sveta, spôsobila verejné pobúrenie a donútila inštitút, aby experiment prerušil.
Pavlovov experiment na sirotách
Meno Ivan Petrovich Pavlov sa celosvetovo spája s jeho experimentom so psami, a aj keď človek nemá o experimentoch ani páru, tento mu nepochybne niečo hovorí.
Pavlov bol ruský lekár a psychológ, na konte má dokonca Nobelovu cenu, a nikto si pod jeho osobou nepredstavuje vyšinutého blázna, ktorý je v mene vedy schopný urobiť čokoľvek. Skúmať, či sa psovi spustia sliny, na tom predsa nie je nič zlé… však?
Málokto však tuší, že Pavlov pri tomto experimente neostal len pri zvieratách, a rovnaký postup skúšal aplikovať aj na siroty. Takisto ako psom, aj deťom chirurgicky zaviedol do čeľuste implantát na zber slín a následne pozoroval ich správanie. Deti však boli o čosi neprispôsobivejšie, než čakal, a tak ich pripútal k stoličkám a kŕmil nasilu.
