Boj s alkoholizmom

Večný boj

Nadmerné pitie vôbec nie je moderným fenoménom, zmienky o alkoholizme sa objavujú už v stredovekých zdrojoch. Za skutočné „storočie smädu“ historici označujú 16. storočie, keď sa vo veľkom prejavili negatívne javy spojené s opilectvom.

Množstvo záznamov, napríklad aj zo súdnych pojednávaní, opisuje vyčíňanie ľudí pod vplyvom alkoholu. Z tohto obdobia pochádzajú aj prvé právne pokusy bojovať proti nadmernému pitiu, avšak zdá sa, že boli žalostne neefektívne.

Národné obrodenie

Z tvorby slovenských literárnych velikánov veľmi dobre vieme, aké deštruktívne následky malo pijanstvo na slovenský ľud v 19. storočí. Národovci si všímali, že tento problém súvisí s neslobodným postavením poddanstva. Zemepáni často poddaných priamo či nepriamo navádzali k pijatike, na čom zarábali a zároveň si tak nad ľudom udržiavali kontrolu.

V rámci Uhorska boli protialkoholické hnutia najsilnejšie práve na Slovensku. Sami Slováci priznávali, že na Slovákmi obývanom území sa pije najviac v celej krajine a najhoršie sú postihnuté horské a podhorské regióny.

Slovenskí národovci vo veľkom bojovali proti alkoholu. Žiaľ, ako to tak býva, často práve tí najväčší bojovníci mali k poháriku blízko. V Turčianskom sv. Martine, centre slovenského národného života v 19. storočí, nebolo vzácne nájsť „najlepších synov národa“ povaľovať sa opitých v jarkoch. Tieto incidenty, samozrejme, radi zneužívali politickí oponenti na ich škandalizáciu.

Piť či nepiť?

Vlády veľmi dlho nedokázali na masové pijanstvo zareagovať. Aj v tomto prípade boli dôvodom peniaze. Na jednej strany si štáty uvedomovali všetky negatívne javy spojené s alkoholom, zároveň sa báli jeho konzumáciu potláčať, lebo bez chľastu by prišli o spoľahlivý zdroj financií. Z alkoholizmu, samozrejme, profitovali aj výrobcovia alkoholu a krčmári, ktorí si chránili svoje záujmy.

Na druhej strane barikády stáli najčastejšie predstavitelia inteligencie, učitelia, richtári či duchovní. Prvé moderné kampane proti alkoholizmu vznikli vo Veľkej Británii a v USA a väčšinou boli iniciatívou spolkov či jednotlivcov. Populárnou formou bola divadelná hra, ktorá pomocou zrozumiteľného príbehu opisovala, ako nepekne môže dopadnúť jeden alkoholik.

Slovenské spolky triezvosti

V zahraničí a rovnako aj u nás sa protialkoholické spolky delili na dva hlavné prúdy – istá časť bojovala len proti nadmernému požívaniu alkoholických nápojov (niektorým prekážala len pálenka), ďalšie sa zasa konzumáciu alkoholu snažili úplne vykynožiť.

Významnou udalosťou v slovenskom prostredí bolo založenie Ústredného spolku zakladateľov spolkov miernosti, ktoré prebehlo v obci Veselé. Dobová slovenská tlač uvádza, že na obede sa tu podávala len čistá voda. Na Slovensku vzniklo celkovo asi 500 spolkov miernosti.

Ambicióznym plánom bola snaha zjednotiť všetky spolky striedmosti v celom Uhorsku do jednej organizácie. Takisto vznikla petícia, ktorá žiadala zavedenie vysokej dane na lieh, zákaz pálenia z niektorých plodín a pokutovanie opilcov. Revolučné udalosti z rokov 1848 – 1849 však zatienili tieto témy.

V roku 1879 bol prijatý zákon definujúci priestupok pohoršujúceho opilstva, ktorý pokutou trestal opilcov na verejnosti, ale aj tých, čo predávali alkohol opitým či neplnoletým osobám. Existovala tiež právna úprava, prostredníctvom ktorej mohla osoba (najčastejšie manželka) nahlásiť opilca úradom. Tie ho následne mohli označiť za finančne nezodpovednú osobu, čím čiastočne stratil kontrolu nad majetkom.

Dvadsiate storočie

Na tieto zákony nadviazali ďalšie úpravy z čias Československej republiky. V roku 1922 bol prijatý zákon, ktorý zakázal predávať alkoholické nápoje maloletým.

So vznikom Československej republiky súvisí aj bizarná epizóda čiastočnej prohibície. Na svedomí ju má lekár Vavro Šrobár, ktorý bol po vzniku nového štátu poverený správou Slovenska. Minister s plnou mocou pre správu Slovenska sa ako zarytý abstinent rozhodol bojovať proti pálenke.

Neprehľadný, mätúci a ťažko vymožiteľný zákon zakázal v krčmách a pohostinstvách nalievanie pálenky do pohárikov. Taktiež revidoval licencie na výrobu a distribúciu liehu, s čím sa spájala masívna korupcia. Zákon vyvolal veľkú nevôľu medzi ľudom a zároveň sa dal ľahko obchádzať – slovenskí výrobcovia vyvážali lieh do českých krajín, odkiaľ sa vracal ako český produkt, na ktorý Šrobár nemal dosah. Formálne bol prohibičný zákon zrušený až v roku 1929.

Počas komunistického režimu štát označil alkoholizmus za nepriateľa. Komunistická strana opísala všetky negatívne javy, ktoré so sebou prináša (rozvrat rodín, kriminalita, nehodovosť…), a verila, že zásah zvrchu tento problém vyrieši. Záchytky boli vytvorené v roku 1951 a mali slúžiť ako vstupná brána do siete protialkoholických liečební. Represívny charakter týchto opatrení však nepriniesol svoje ovocie. Pri boji so závislosťou je najdôležitejšie to, aby po zmene túžil človek sám.