Letecké katastrofy môžu mať rôzne príčiny a za konkrétnym nešťastím často stoja viaceré faktory súčasne. Ide o technickú poruchu stroja, nepriazeň počasia alebo zlyhal človek? Tragédiu letu Aeroflot 593 môžeme jednoznačne pripísať na vrub bezkonkurenčnej miere ľudskej stupidity.
Ťažké časy pre leteckého prepravcu
Ako väčšina postkomunistických štátov, aj Rusko ťažko zvládalo prechod k trhovému hospodárstvu. To sa podľa portálu Avgeekery odrazilo aj na schopnostiach leteckého prepravcu Aeroflot, ktorý sa zo štátom vlastneného podniku zmenil na súkromnú firmu.
Prerod bol bolestivý a v prvej polovici 90. rokov mal Aeroflot veľmi zlú povesť – stroje boli zastarané, piloti nedisciplinovaní a využívanie služieb tohto prepravcu sprevádzala nízka miera komfortu a bezpečnosti. Túto situáciu Rusi riešili aj prostredníctvom prenájmu piatich Airbusov.
Let číslo 593
Jeden z týchto strojov vzlietol dňa 23. marca 1994 z letiska Moskva-Šeremeťjevo. Cieľom lietadla, ktoré na svojej palube nieslo 12 členov posádky a 63 pasažierov, bol Hongkong. Ako sa ukázalo, o osude letu rozhodol fakt, že v lietadle sa viezli deti jedného z pilotov.
Jeden z pilotov – Jaroslav Kudrinskij – vpustil svoju dcéru Janu (12) a syna Eldara (16) do kokpitu. Každému je jasné, že toto sa nerobí. Ba čo viac – svoje deti pustil k riadeniu! Piloti si mysleli, že ide o bezpečnú vec, pretože bol zapnutý autopilot a narábanie detí s prístrojom nemalo na let žiadny vplyv.
Omyl
Eldar nechtiac autopilota vypol a postaral sa o poriadne krušné chvíle pre všetkých prítomných pilotov. Slovami je ťažké popísať šialené manévre, ktoré stroj vo vzduchu absolvoval. Muži sa lietadlo zúfalo pokúšali uviesť do stabilného stavu, v panike toho ale neboli schopní.
Po ťažkom zápase s gravitáciou sa Airbus zrútil a zmenil sa na strašidelnú kopu trosiek. Zo 75 ľudí na palube neprežil absolútne nikto. Posledné chvíle letu 593 výborne ilustruje táto vizualizácia, ktorá bola zostavená za pomoci dát z čiernej skrinky:
Dalo sa lietadlo zachrániť?
Niekomu môže pripadať táto vizualizácia ako niečo smiešne a nepresné. Veď taký veľký stroj sa nemôže takto pohybovať! Opak je pravdou, a aj veľké dopravné lietadlo sa dokáže trepať zo strany na stranu ako šarkan vo vetre, pokiaľ nastane problém.
Zvyk je železná košeľa
Keď sa už nezodpovedným správaním dostali do riadneho maléru, ešte stále mali šancu lietadlo a jeho osadenstvo zachrániť. Žiaľ, stroje ruskej výroby mali úplne iné štandardy pre značenia, prístroje, ovládanie a signalizáciu a ruskí piloti, ktorí sa na nich učili lietať, reagovali v Airbuse pomalšie aj napriek preškoleniu.
Západné stroje už v tomto čase používali systém, ktorý sa zvykne nazývať hierarchia poplachov. Tento premyslený systém zostavený za pomoci psychológov má zaručiť, aby pilot nebol preťažený varovnými signálmi. Rôzne zvukové a vizuálne podnety svojou intenzitou zodpovedajú miere hrozby.
V krátkosti povedané – systém má zabezpečiť, aby sa hlasné pípanie a blikanie červenej kontrolky neobjavilo pri akomkoľvek probléme. Ruskí piloti na začiatku 90. rokov, žiaľ, neboli perfektne oboznámení so západnými systémami, čo sa podpísalo na ich pomalej a neistej reakcii.
Úplne zbytočná a hlúpa tragédia
Na celej tragédii je najsmutnejšie to, ako ľahko sa jej dalo predísť. Darmo budeš za cool otecka, ktorý pustí deti k riadeniu, keď sa následne ty aj tvoje deti zmeníte na kôpku popola. Kudrinského správanie sa jednoducho priečilo všetkým pravidlám leteckej dopravy aj zdravého rozumu.
Ako sa hovorí, starého psa novým kúskom nenaučíš. Predstavitelia leteckého prepravcu sa zachovali presne v duchu starej sovietskej školy a pred svetom sa snažili utajiť prítomnosť detí v kokpite Airbusu. Škrt cez rozpočet im spravili redaktori novín Obozrevateľ, ktorí zverejnili prepis z čiernej skrinky.
Ak by si už Kudrinskij fakt nedal povedať, ešte stále by sa po vypnutí autopilota dal stroj a jeho posádka zachrániť – podľa expertov by dokonca spravili lepšie, ak by do riadenia nezasahovali a nechali lietadlo, nech sa samo zastabilizuje.
