Vyhorenie nepríde naraz. Nezvoní. Nehlási sa vopred. Nevyskočí na teba s nápisom „stop, dosť“. Prichádza potichu. Nenápadne. A práve preto ho veľa ľudí dlhé mesiace ignoruje. Lebo veď „veď ešte fungujem“. Lenže fungovať neznamená žiť.
Toto sú signály, ktoré nevyzerajú dramaticky. O to sú nebezpečnejšie.
- Si unavený aj po tom, čo si spal: Nie je to fyzická únava. Je hlbšia. Spíš osem hodín a aj tak máš pocit, že si celý deň bojoval s realitou. Ráno vstávaš mechanicky. Bez očakávania. Bez energie. Káva už nepomáha, len oddiaľuje kolaps.
- Veci, ktoré ťa kedysi tešili, sú ti jedno: Hudba hrá, seriál beží, ľudia sa smejú. Ty reaguješ, lebo sa patrí. Vnútri je prázdno. Zážitky nemajú chuť. Všetko je len „ok“. A práve to „ok“ je varovanie.
- Odkladáš aj úplne jednoduché úlohy: Nie preto, že by boli náročné. Preto, že už nemáš kapacitu. Odpísať na správu. Zavolať. Vybaviť drobnosť. V hlave to znie ako Mount Everest. A ty si vyčítaš lenivosť, hoci ide o vyčerpanie.
- Dráždi ťa všetko a všetci: Hluk. Otázky. Maličkosti. Ľudia, ktorí existujú príliš nahlas. Reaguješ podráždene. Potom máš výčitky. Povieš si, že si len precitlivený. Pravda je, že máš nervový systém na hrane.
- Častejšie sa izoluješ, aj keď nechceš byť sám: Zrušené plány prinášajú úľavu. Nie radosť. Len ticho. Len pokoj. A výčitky, že sa zase uzatváraš. Vyhorenie často nevyzerá ako smútok. Vyzerá ako potreba byť od všetkého preč.
- Funguješ na autopilota: Deň ide. Ty ideš s ním. Robíš, čo treba. Bez emócií. Bez vnútorného prepojenia. Akoby si bol divákom vlastného života. Nie si zlomený. Len si sa odpojil, aby si prežil.
- Máš pocit, že nemáš právo byť unavený: Veď iní to majú horšie. Veď zvládaš. Veď to ešte nie je také zlé. Minimalizuješ vlastné pocity. Presne tým ich prehlbuješ.
Vyhorenie nie je slabosť. Je to signál, že si príliš dlho fungoval bez prestávky. Že si dával viac, než si dostával späť. A čím skôr si to priznáš, tým menšia je cena, ktorú zaplatíš neskôr.
Nie každý, kto je vyhorený, leží v posteli a plače. Niektorí chodia do práce. Usmievajú sa. Plnia povinnosti. A večer majú pocit, že z nich nezostalo nič.Ak sa v niečom z tohto spoznávaš, neznamená to, že si zlyhal. Znamená to, že je čas prestať popierať únavu a začať ju brať vážne. Pretože ignorovaná únava nezmizne. Len sa premení na niečo horšie.
