Čo všetko sa študenti o darcovi dozvedia? Majú k dispozícii záznamy o jeho zdravotnom stave?
Máme dokumentáciu, napríklad prepúšťaciu správu alebo úmrtný list, ale pri štúdiu anatómie študentom nehovoríme, na čo človek zomrel.
Niekedy sa ich skôr pýtame, čo si myslia. Mali sme napríklad darkyňu, ktorá mala úplne holú hlavu. Opýtala som sa študentov, čo podľa nich mohla mať. Povedali, že zrejme podstupovala chemoterapiu pre onkologické ochorenie. Pri pitve ich potom upozorníme, že možno nájdeme aj príčinu smrti. Nie je to však cieľom anatómie.
My sa učíme polohu, tvar a uloženie orgánov, nie diagnózu. Na to slúži patologická anatómia v treťom ročníku. Keď však študenti už v prvom ročníku niečo také uvidia a dozvedia sa, je to pre nich zaujímavejšie.
Stáva sa, že na tele objavíte anatomickú zvláštnosť, o ktorej daný človek počas života možno ani nevedel?
Áno, môže sa to stať. Pri pitve môžeme nájsť napríklad anomáliu chrbtice alebo dokonca nadpočetnú obličku. Objavujú sa aj iné zvláštnosti. Červovitý prívesok slepého čreva, appendix, môže byť napríklad mimoriadne dlhý a smerovať k pečeni namiesto do podbruška.
Potom si vieme vysvetliť, že pri zápale slepého čreva mohla bolesť vyžarovať pod pravý rebrový oblúk a lekár mohol predpokladať problém s pečeňou. Na tele teda vieme nájsť všeličo.
Dokážu staré zranenia, operácie alebo životný štýl zanechať na tele príbeh, ktorý na ňom rozpoznáte?
Z toho, ako človek žil, sa to určuje ťažko. Niečo však rozpoznať vieme. Ak je telo napríklad úplne kachektické, teda extrémne vychudnuté na kosť a kožu, môžeme si povedať, že človek bol onkologický pacient, dlhodobo chorý alebo trpel bulímiou či iným stavom spojeným s kachexiou.
Lekár alebo asistent vie už na prvý pohľad povedať, že nejde o normálnu hmotnosť a že na tele vidno určité zmeny. Môžeme na ne študentov upozorniť v úvode. Nie všetci kolegovia na anatomickom ústave sa však venujú klinickému príbehu pacienta. Sú to učitelia, ktorí vyučujú orgány a s pacientom počas jeho života nepracovali. Pre medikov sa stáva prínosným, keď ich učí lekár, ktorý zároveň pôsobil aj v klinickej praxi.
Čo sa pri týchto telách deje s implantátmi, umelými kĺbmi, kardiostimulátormi alebo zubnými náhradami?
Zlikvidujú sa spolu s biologickým materiálom v rámci jeho odvozu a likvidácie. Keď študenti niečo také uvidia, je to pre nich zaujímavé. Aj ja im to ukazujem.
Ako študenti zvládajú prvé stretnutie s telom? Stáva sa, že to niekto psychicky nezvládne?
Každý sa ma pýta, či študenti odpadávajú. Hovorila som už aj do televízie, že ak odpadnú, tak skôr preto, že prídu ráno nalačno a nenajedia sa. Cítiť formaldehyd, ale nejde o zápach rozkladu. Alebo sú večer dlho hore, majú nejakú žúrku a na druhý deň ráno prídu na pitvu. Vtedy to, samozrejme, nie je príjemné.
Za približne 24 rokov, čo tam pôsobím, som však nemusela nikoho kriesiť a nikto mi tam neodpadol. Študent, ktorý ide na medicínu, je na to už určitým spôsobom nastavený.
Ako sa počas výučby zabezpečuje anonymita, úcta a dôstojnosť darcu? Čo by nasledovalo, keby študent tieto pravidlá porušil?
Študenti nevedia, ako sa darca volal ani odkiaľ pochádzal. Tieto informácie im nehovoríme. Pre prvákov sú prvé anatomické pitvy veľkým zážitkom. Rozprávajú sa medzi sebou, že už boli v pitevni, pokojne aj na ulici alebo v električke. Keď vedľa nich niekto sedí a počúva ich, nemusí to byť príjemné. Oni sa však tešia, že už prešli touto bránou a cítia sa ako anatomickí géniovia. Všetko je pritom anonymné.
Vytvárajú si študenti niekedy k darcovi osobitý vzťah, keďže sa s tým istým telom stretávajú opakovane?
Môže vzniknúť určitý osobitý vzťah. Úprimne priznávam, že aj ja mám jedno telo, na ktorom som vypitvala všetko potrebné. Je takmer ukážkové, ako z atlasu, a dá sa na ňom ukázať prakticky všetko. Je to taký vzorový preparát. Keď ho potrebujem, poviem: „Dajte tú moju.“ Zriadenci už vedia, ktoré telo používam.
Majú ho často aj študenti, jeden krúžok za druhým. Raz som povedala, že by sme ho mohli nejako volať. Nazvali sme ho Božka. Samozrejme, nevieme, ako sa tá žena v skutočnosti volala. Je to len meno, ktoré sme jej dali medzi sebou. Študenti potom povedia: „Dajte nám tú našu Božku.“ V tomto zmysle môže vzniknúť určitý vzťah.
Čiže sa dá povedať, že tam máte aj také malé „celebrity“?
Áno, presne tak.
Koľko tiel darcov sa k vám dostane v priemere za rok?
Vždy ich prichádza viac v letnom období. Boli týždne, keď za jediný týždeň prišli aj štyri telá. Potom zasa môže byť obdobie, keď dva či tri mesiace nepríde žiadne.
V darcovskom programe máme evidovaných približne tisíc ľudí. Vo fixačnej nádobe je momentálne 46 tiel, ktoré sa používajú. Bratislava je na tom v tomto smere veľmi dobre.
Spomínali ste, že telo sa fixuje približne šesť až sedem mesiacov. Počas tohto obdobia sa z nádoby vôbec nemôže vytiahnuť?
Môže sa vytiahnuť. Staršie, už fixované telá sú naspodku, a keď ich potrebujeme, musia sa telá nad nimi na chvíľu vybrať. Nič sa im za ten čas nestane. Na pitvu sa však nové telo stane vhodným až vtedy, keď „dozreje“, teda približne po šiestich až siedmich mesiacoch.
Rozhodli by ste sa po svojich skúsenostiach odkázať medicíne aj vlastné telo?
Úprimne poviem, že nie. Chcem byť pochovaná tak, ako som si to raz zvolila. Myslím si, že to, čo zo seba všetky tie roky odovzdávam študentom, je možno hodnotnejšie, než keby som raz bola v tej fixačnej nádobe.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme všetko dobré!
