Minulý týždeň sme priniesli článok o leopoldovskej vzbure – hrozivej udalosti z roka 1990, počas ktorej sa tí najhorší väzni na Slovensku zmocnili nápravnovýchovného ústavu. Nekontrolovateľné vyčíňanie trestancov zastavil až veľmi rázny zákrok bezpečnostných zložiek, ktorý sa dá opísať ako ukážkový.
S leopoldovskou vzburou úzko súvisí aj ďalšia dramatická história, tentoraz omnoho tragickejšia. Rok po vzbure sa skupina trestancov podujala na útek za slobodou, pri ktorom nemali žiadne zábrany. Rukou násilných väzňov počas pokusu o útek vyhaslo niekoľko životov. Tragická udalosť býva preto označovaná výrazom „leopoldovský masaker“.
Trestanci plánujú útek
V októbri 1991 začalo niekoľko väzňov v prísne stráženom zariadení v Leopoldove spriadať plány na svoj spoločný útek. Povedali si, že von sa dostanú za akúkoľvek cenu. Všetko a každého, kto sa im postaví do cesty, jednoducho odstránia. V dielni si potajme zhotovili bodné zbrane a boli odhodlaní ich použiť.
Skupinu, ktorá sa podujala na útek, tvorili Ondrej Harvan (30), odsúdený za vraždu na 23 rokov, Dalibor Bajger (20), odsúdený na 11 rokov, Vladimír Duda (25), odsúdený za krádeže na osem rokov, Bartolomej Botoš (26), odsúdený za násilnú trestnú činnosť na 10 rokov a Václav Fedák (21), odsúdený na štyri roky.
Vodcovskú rolu tejto nebezpečnej zostavy zaujal tandem Tibor Polgári (30), odsúdený na deväť rokov za vydieranie a lúpežné prepadnutie a Miloš Uriga (22), odpykávajúci si sedemročný trest za lúpež.
Leopoldovský masaker sa odohral v sobotu 23. novembra 1991.
Útek za každú cenu
Iniciátorom úteku bol priamo Polgári. Po skončení sčítania ho dozorca František Svoboda vypustil z cely. Viaceré zdroje uvádzajú, že Polgári ho poprosil o to, aby mohol odovzdať napísaný list. Bývalý vyšetrovateľ Peter Vačok však pre noviny.sk povedal, že Polgári sa pýtal do sprchy. Pod uterákom mal schovanú zbraň, ktorou dozorcu v sprche zabodol. K útoku sa pridal aj Uriga.
Väzni s ďalšími kumpánmi následne vtrhli do kancelárie, kde postupne napádali prichádzajúcich dozorcov. Nakoniec zbili a zviazali až štyroch mužov, ktorým ukradli uniformy. Zamaskovaní Polgári a Uriga bez podozrenia prešli celým areálom a dostali sa až k hlavnej bráne. Dvaja dozorcovia, ktorí tam stáli, si mysleli, že k nim prichádzajú kolegovia, ktorí ich majú vystriedať. V skutočnosti sa blížila smrť.
Pri hlavnej bráne väzni štyroch strážnikov pripravili o život a dvoch vážne zranili a posledného vzali ako rukojemníka. Utekajúci väzni sa v tomto momente stali veľmi nebezpečnými, zmocnili sa totiž dvoch samopalov a štyroch pištolí.
Polgáriho banda sa vrátila do oddielu, odkiaľ oslobodila ďalšieho z komplicov. Do cesty sa jej pritom postavil jeden väzeň, ktorého Polgári postrelil.
Mimo brán väzenia
Keď väzni po devätnástej hodine opustili priestor väzenia, rozhodli sa ukradnúť auto. Vedeli, že peši by ďaleko nedošli. Polgári a Uriga využili to, že majú uniformy, zahrali sa na policajtov a zastavili okoloidúce auto, v ktorom sedel manželský pár. Polgári vodičovi rozbil čeľusť samopalom a auta sa zmocnil.
Keďže spolu s rukojemníkom boli siedmi, do auta sa poriadne nezmestili. Od jedného z chlapov zaznela výzva, nech dozorcu Polgári zabije, Bajger však reagoval slovami „Tibor, načo ho budeš zabíjať?“ Rukojemník mal obrovské šťastie, že trestanci ho nakoniec len vyhodili na cestu.
Pôvodný plán Polgáriho bandy počítal s tým, že skupina sa dostane na sever Poľska, odkiaľ loďou vycestuje do Austrálie. Veci sa vyvíjali iným smerom aj preto, že mimo brán Leopoldova si väzni počínali nie veľmi šikovne. Za volantom sa im nedarilo a niekoľkokrát zablúdili.
V Trnave havarovali, po čom okamžite ukradli ďalšie auto. Chceli sa dostať do Bratislavy, ale zle zabočili a smerovali na Piešťany. Keď im došiel benzín, ukradli ďalšie auto, to ich však tiež zradilo prázdnou nádržou. Gauneri sa však nevzdávali a pokračovali tým, že naskočili na vlak – k ich veľkému prekvapeniu zistili, že ten ich odviezol späť do Leopoldova. V tom čase sa už Uriga a Botoš od skupiny oddelili, pretože sa im vlak nepodarilo chytiť.
Opäť v rukách spravodlivosti
Trestanci na úteku sa pohybovali peši v prostredí, ktoré neustále prečesávali policajné hliadky, čím sa rapídne znižovali ich šance na úspešný útek. Pri obci Žlkovce sa schovali do stohu slamy, avšak zamestnanci družstva si ich ráno všimli a zalarmovali policajtov. Osud zločincov bol spečatený.
Ozbrojené zložky stoh obkľúčili a po krátkej prestrelke sa trestanci vzdali. Hovorí sa, že zasahujúci policajti dávali pozor nielen na väzňov, ale aj členov väzenskej stráže, ktorí tam boli s nimi. Obávali sa totiž, že by sa dozorcovia rozhodli na mieste pomstiť svojich zabitých kolegov. Nič také sa však nestalo a dozorcovia sa zachovali profesionálne.
Uriga a Botoš sa medzitým dostali do Piešťan, kde sa strhla prestrelka s políciou. Urigu policajti postrelili a zadržali, Botošovi sa podarilo ujsť a chytili ho až ráno.
Prísne tresty
Na začiatku februára 1993 bol vynesený nad utečencami a vrahmi rozsudok. Krajský súd v Bratislave odsúdil na doživotný trest Ondreja Harvana, Tibora Polgáriho a Miloša Urigu. Vladimír Duda bol odsúdený na 13 rokov väzenia, Dalibor Bajger a Václav Fedák na 15 rokov a Bartolomej Botoš na 18 rokov.
Odsúdený Ondrej Harvan sa v cele krátko po vynesení rozsudku obesil. Fedáka pustili z väzenia v roku 2009 a Dudu v roku 2011. Bajger je na slobode od roku 2015. Bartolomej Botoš opustil Ilavu v roku 2017, o dva roky neskôr ho usmrtil vlak.
Polgári napriek žiadostiam o obnovenie konania či podmienečné prepustenie zostáva za mrežami a momentálne mu patrí nelichotivý slovenský rekord – je väzňom, ktorý vykonáva najdlhší nepretržitý trest, okrem dvadsiatich hodín na úteku je totiž za mrežami bez prestávky od roku 1984.
„Tibor Polgári je náš najtvrdší oriešok,“ povedal v roku 2007 pre magazín Markíza pedagóg Daniel Blaško z Ústavu na výkon odňatia slobody a na výkon služby v Ilave, kam bol Polgári umiestnený. Podľa Blaška ide o človeka nesmierne arogantného, ktorý sa neustále dožaduje ústupkov a špeciálneho zaobchádzania a keď mu nie je vyhovené, je agresívny. Podľa odborníkov je nenapraviteľný.
Následky tragédie
Pätnásť rokov po leopoldovskom masakri si jeden zo vtedajších ošetrovateľov trnavskej nemocnice zaspomínal na koniec novembra 1991. Redakcii magazínu Život priblížil, ako to vyzeralo, keď k nim vozili zranených.
„Pamätám si na jedného dozorcu, ktorý bol dobodaný a lekári ho na operačnej sále zachraňovali takmer dvanásť hodín. Vodič, ktorému ukradli auto, bol celý dobitý, väzenského vychovávateľa zmlátili tak, že mal dolámané čeľuste a jeden väzeň, ktorý im vraj chcel brániť v úteku, bol, myslím, postrelený do brucha a tiež ho dlho operovali,“ opísal zdravotník. Dodal, že v nemocnici sa v spoločnosti po zuby ozbrojeného policajného sprievodu ocitol aj sám Polgári, ktorý mal v chrbte zakliesnenú guľku.
Vyčíňanie Polgáriho bandy stálo životy piatich dozorcov. Tieto obete si Zbor väzenskej a justičnej stráže každoročne pripomína pri pomníku neďaleko leopoldovskej väznice, kde je vysadených symbolických päť líp.
