9. Začala som chodiť na kurz znakovej reči s hluchonemou kamarátkou. Vedela som, že nevidiaci používajú Braillovo písmo, a tak mi úplne „logicky“ napadlo, či majú niečo podobné aj nepočujúci. A samozrejme som sa na to spýtala nahlas… pred celou triedou. Pre istotu dodám: nemajú. Lebo, prekvapenie, nie sú slepí.
10. Pri stanici ma oslovil cudzí muž a spýtal sa, koľko je hodín. Úplne automaticky som reagovala: „Myslíte teraz?“
11. „Ako sa volá ten pes z rozprávky Scooby-Doo?“ Prešli roky a môj manžel mi to stále s radosťou pripomína. Ak náhodou zomriem skôr ako on, určite to spomenie aj v príhovore na mojom pohrebe. O tom nepochybujem.
12. Frajerka ma poprosila, aby som jej prehodil čistú bielizeň do sušičky. Nemal som náladu, tak som sa otrávene spýtal: „A kde to vlastne je?“ Že s najväčšou pravdepodobnosťou v práčke, to mi akosi nedošlo.
13. Raz zo mňa vypadlo, že by bolo skvelé vedieť plávať vo vzduchu. Kamarát sa na mňa pozrel a spýtal sa: „Nechceš tým povedať lietať?“ Presne to som mal na mysli.
14. „Narodil si sa v decembri? To musí byť riadne na nič, keď čakáš na narodeniny celý rok!“ V tej chvíli som si myslela, že som povedala niečo múdre. Oxford, čakaj ma, už idem.
15. Cestovala som vlakom s kamarátkou a viac než hodinu som sledovala krajinu za oknom. Zrazu som nahlas poznamenala: „Všimla si si, že všetky závory, okolo ktorých sme prešli, boli dole? To je ale náhoda.“ Mimochodom, mám titul PhD.
16. „Udrel si ma do maternice!“ Áno, povedal som to ja. Chlap. V skutočnosti som mal na mysli bránicu. Dodnes ma pri tej spomienke oblieva studený pot.
