Mnoho ľudí ani len netuší, že väčšina moderných plemien psov dospela k svojmu výzoru dlhoročným šľachtením. Čau-čau, jazvečík či mops – všetky tieto plemená existujú už stovky rokov, no charakteristické črty, podľa ktorých ich dnes spoznávame, nadobudli až časom. Preto sme sa vám dnes s naším ilustrátorom rozhodli ukázať, ako vyzerali kedysi. Spoznal by si ich?
1. Boxer
Bullenbeisser, to je meno už neexistujúcej psej rasy, ktorú odborníci považujú za predka dnešného boxera. Meno pochádza z nemčiny a vzniklo spojením dvoch slov – Bullen (býky) a beissen (hrýzť), čo nám jasne napovedá, aké malo toto plemeno poslanie. Bullenbeisser do roku 1835 slúžil ako býčia návnada.
Potom krvavé zvieracie športy zakázali. Bullenbeisser našiel uplatnenie v mäsovom priemysle – pomáhal mäsiarom kontrolovať dobytok a hnať ho na bitúnok. Od dnešného boxera sa líši najmä stavbou tváre. Bullenbeisser mal špicaté uši smerujúce dohora, dlhší ňufák a celkovo bola tvár podstatne väčšia.
2. Bernardín
Svätobernardský pes, alebo skrátene bernardín, patrí k veľkým psím plemenám. Samce v dospelosti vážia až 90 kilogramov. Pochádza z oblasti Svätobernardského priesmyku na taliansko-švajčiarskej hranici, kde ich okolo roku 1660 začal chovať Hospic svätého Mikuláša. Hospic postavil mních menom Bernard, úlohou psov bolo ťahať sane a zachraňovať obete lavín.
Moderný bernardín by sa s podobnými úlohami popasoval len ťažko. Vďaka šľachteniu nadobudol dlhšiu srsť, širšiu lebku a strmý uhol medzi nosom a čelom, ktorý mu spôsobuje zdravotné problémy. Najčastejším je ektropium, ktorému sa ľudovo hovorí „otvorené oko“. Je to stav, v ktorom sa viečko oddiali od očnej buľvy a umožňuje prienik nečistôt a prachu.
3. Bulteriér
Dnešný bulteriér nepatrí k vizuálne atraktívnym plemenám. Za atypický vzhľad vďačí psím zápasom. Prvý bulteriér sa objavil niekedy začiatkom 19. storočia ako výsledok kríženia amerického teriéra a klasického buldoga a bol prototypom obratnosti, pôvabu a elegancie. Teda aspoň podľa AKC (American Kennel Club), ktorý ho v roku 1885 týmito titulmi ovenčil.
Pes mal spočiatku štíhle telo a jasne ohraničený ňufák, ktorý uňho momentálne absentuje. Táto charakteristická črta je následkom šľachtenia. Majitelia si všimli, že to bulteriérovi v aréne celkom ide, no snažili sa nájsť spôsob, ako jeho prirodzené kvality ešte zvýrazniť.
Roky genetických úprav napokon priniesli svoje ovocie – zavalitého psa s plochou hlavou, ktorého bolo prakticky nemožné poraziť.
4. Čau-čau
Presný pôvod tohto obdareného chlpáča ostáva aj naďalej tajomstvom. Na základe drobnej keramiky s približnou podobizňou čau-čaua, ktorú archeológovia objavili na území starovekej Číny, sa však niektorí odborníci domnievajú, že by mohol byť práve tam. Slúžili bohatým – ťahali sane alebo lovili zver.
V tom čase však vyzerali úplne inak. Zo skorých fotografií tohto plemena možno vyčítať, že to bol pes stredného vzrastu s dlhým chvostom zatočeným smerom nahor a pomerne útlym telom. Netrvalo dlho a čau-čau nabral na popularite.
Šľachtením sa dopracoval k dlhej hustej hrive, ktorá mu veľkolepo lemuje tvár. Proces tam ani zďaleka neskončil a dnes čau-čauom obkolesuje tvár nielen srsť, ale aj značné množstvo prebytočnej kože.
5. Jazvečík
Klobása. Tak by sa dala opísať stavba tela jazvečíka, ako ho poznáme dnes. Disproporčný malý pes s plochým chrbtom, vyčnievajúcou hruďou a takmer neexistujúcim krkom, ktorý sa (ne)prekvapivo takmer vôbec neponáša na svojho dávneho predchodcu.
Plemeno vzniklo v 15. storočí v Nemecku, a hoci aj vtedy bol malý, celková stavba tela sa líšila. Jazvečík mal dlhšie nohy a zreteľný krk a jeho prácou bolo loviť jazvece, králiky a iné drobné zvieratá. Počas prvej svetovej vojny ich populácia rapídne klesla. S vidinou záchrany plemena ako takého začali jazvečíkov krížiť a takto to dopadlo.
6. Pudel
Doplnok z ríše psov, kučeravá srsť vystrihaná do akýchsi kruhových obrazcov… to je presne to, čo nám napadne, keď niekto spomenie slovo pudel. Lenže to je moderný pudel. Ten pôvodný sa na tieto výstavné kusy ani zďaleka nepodobá.
V minulosti bol pudel považovaný za vodného psa. Bol schopný plavec a vynikal v lovení kačiek, pravdepodobne hlavne preto, že jeho dlhá hustá srsť neprepúšťala vodu. Hovoríme o rokoch 1600-1700, respektíve o Nemecku v tomto období. Ľudia chceli ich obratnosť vo vode ešte umocniť, a tak začali tieto psy strihať.
Nechávali hlúčiky srsti v oblasti kĺbov a hlavy na ochranu, ostatné vystrihali takmer dohola. Trend sa náramne uchytil a dnes si už tohto psa inak ani nedokážeme predstaviť.
7. Mops
Jedno z najpopulárnejších psích plemien súčasnosti by podľa odborníkov mohlo byť zároveň jedným z najstarších. Špekulujú, že prvé mopslíky sa začali ukazovať už viac ako 400 rokov pred naším letopočtom. Rozhodne však nevyzerali ako tie dnešné.
Ich charakteristický vzhľad – zatočený chvost a akýsi „pričapený“ ňufák – im dožičilo až šľachtenie. A to hneď s niekoľkými zdravotnými komplikáciami, ako napríklad ťažkosti s dýchaním, prehrievaním či dokonca značným rizikom ochrnutia.
V minulosti tieto problémy nemali. Pôvodné mopslíky boli vyššie, s typickými psími črtami tváre a vystúpeným ňufákom a chvostom, ktorý prirodzene zodpovedal ich telesnej stavbe.
