Pojem samuraj je v dnešnej dobe bežne známym a zaužívaným slovom. Ľudia si týchto vznešených bojovníkov popularizovali a mnoho čŕt prežíva dodnes. Moderní zápasníci sa často opisujú ako samurajovia. Vo filmoch a seriáloch môžeme na samurajov naraziť taktiež veľmi často. V rámci módnych výstrelkov je stále obľúbený samurajský copík.
Skutočnosťou však je, že pôvod samurajov siaha do ďalekej histórie. Vznikli v 8. storočí počas obdobia Heian, keď feudálne klany potrebovali ozbrojenú ochranu. Postupne sa stali neodmysliteľnou súčasťou a dominantnou vojenskou silou Japonska. Ich význam rástol až do obdobia Edo (1603-1868), keď dosiahli vrchol svojho vplyvu.
Samurajovia sa zvykli riadiť prísnym kódexom cti nazývaným bušidó, čo znamená „cesta bojovníka“. Bušidó kládol dôraz na cnosti ako česť, odvahu, vernosť, sebaovládanie a súcit. Tieto hodnoty pramenia z konfucianizmu a zenovho budhizmu, pričom formujú morálne a etické zásady samurajov. Najdôležitejšou úlohou samurajov bola odjakživa schopnosť obetovať vlastný život pre svojho pána.
Úpadok samurajov nastal až v 19. storočí. Dôvodom bolo zrušenie feudálneho systému a modernizácia Japonska. Posledným známym samurajom, ktorého zaznamenávajú historické spisy, je Takamori Saigó. Narodil sa 23. januára 1828 a zomrel 24. septembra 1877, no stal sa jedným z najvplyvnejších samurajov všetkých čias. Toto je životný príbeh národného hrdinu celého Japonska.
Jeho život sa stal inšpiráciou pre snímku Posledný samuraj s Tomom Cruisom
Saigó Takamori, známy ako „posledný samuraj“, sa narodil 23. januára 1828 v Kagošime v provincii Satsuma na južnom ostrove Kjúšu v Japonsku. Jeho rodina pochádzala z nižšej triedy samurajov, čo znamenalo, že nemali veľa finančných prostriedkov či majetku. V mladosti slúžil ako pisár a získaval vzdelanie, ktoré sa sústredilo na konfuciánsku etiku a vojenskú stratégiu.
Avšak, relatívne rýchlo si získal priaznivú reputáciu v širších kruhoch. Saigó sa preslávil vďaka svojej oddanosti, sile charakteru a vojenským schopnostiam. Jeho kariéra začala stúpať, keď sa pripojil k službám Šimazu Nariakira, vládcu Satsumy. Jeho veliteľ ho vyslal na misiu do Eda (dnešné Tokio) ako vyslanca, kde nadviazal kontakty s ďalšími významnými samurajmi a reformátormi.
V 19. storočí sa Japonsko nachádzalo v prechodnom období, keď šógunát Tokugawa vládol krajine viac ako 250 rokov. Toto obdobie je tiež známe ako obdobie mnohých vnútorných nepokojov a tlaku zahraničných mocností. Saigó zohral kľúčovú úlohu v takzvanej bošinskej vojne (1868-1869), kde bojoval za zvrhnutie šógunátu a obnovu cisárskej moci.
Okrem iného bol tiež veliteľom jednotky samurajov cisárskych síl, ktoré premohli šógunát. Po skončení vojny sa stal jedným z najdôležitejších poradcov cisára Meidžiho a zohral kľúčovú úlohu pri modernizácii Japonska. Oddane podporoval jeho reformy, ktoré postupne menili feudálne Japonsko na moderný štát. Ako je však zvykom, nič netrvá večne.
Znepokojoval ho úpadok postavenia samurajov
Aj napriek jeho značným úspechom a prínosu pre krajinu si po čase Saigó začal všímať, akým smerom sa vyvíjajú reformy cisára Meidžiho. Tieto reformy zahŕňali industrializáciu, zrušenie feudálneho systému, centralizáciu moci, vytvorenie modernej armády a zavedenie nového právneho a školského systému. Najviac ho znepokojoval úpadok tradičných samurajských hodnôt a ich postavenie v novej spoločnosti.
Podľa nových reforiem museli samurajovia upustiť od boja s katanou a zanechať tradičný spôsob života. Saigó Takamori založil v roku 1874 v Kagošime súkromnú akadémiu Šigakkó a delostreleckú školu, kde cvičil samurajov v boji. Samurajovia získali vplyv v kagošimskej vláde a Satsuma sa v podstate odtrhla od ústrednej vlády.
Vláda sa obávala povstania a vyslala vojnovú loď do Kagošimy, čo vyvolalo otvorený konflikt a prinútilo Saigóa viesť povstanie. V roku 1877 Saigó viedol vzburu samurajov známu ako Satsumská vzbura. Išlo o reakciu na reformy, ktoré zavádzal cisár Meidži. Vzbura začala v Kagošime, takmer okamžite po príchode vojnovej lode, a rýchlo sa rozšírila po celej krajine.
Saigó viedol dve významné bitky proti cisárskej armáde – obliehanie hradu Kumamoto a bitku pri Tabaruzake. Po neúspešnom obliehaní a bitkách boli povstalecké sily prinútené ustúpiť naspäť do Kagošimy. Posledných 500 bojovníkov sa 1. septembra 1877 zmocnilo hory Širojama, kde boli nakoniec porazení cisárskou armádou.
Posledný samuraj a jeho smrť
Na vrchu Širojama viedol Saigó Takamori so svojimi 500 samurajmi poslednú bitku proti cisárskemu vojsku vedenému generálom Aritomom Jamagatom. Podľa dostupných zdrojov ich vojsko prečíslovalo v pomere 60:1. Cisárove sily budovali zákopy, zátarasy a skoro ráno 24. septembra 1877 zahájili útok delostrelectvom. K dnešnému dňu však neexistujú presné opisy, ako Saigó zomrel.
Tri autentické opisy jeho mŕtveho tela naznačujú, že jeho telo našli bez hlavy, pričom malo niekoľko strelných zranení na boku či stehne, avšak žiadne zranenie spôsobené mečom. Podľa legendy mu jeden z jeho najbližších samurajov Šinsuke Beppu pomohol vykonať rituálnu samovraždu seppuku, aby nepadol do rúk nepriateľa.
Historici sa domnievajú, že Saigó mohol dostať po strelnom zranení silný šok. Nato mu jeho spolubojovníci odsekli hlavu, aby splnili predstavu čestnej smrti bojovníka. Smrť Saigóa a jeho samurajov definitívne ukončila Satsumskú vzburu. Povráva sa, že jeho odseknutú hlavu ukryl sluha, a nikdy tak nebola nájdená.
Súkromný život národného hrdinu a zaujímavosti
Saigó Takamori sa oženil celkovo dvakrát. Jeho prvá manželka Iwa zomrela veľmi mladá. Neskôr sa oženil s Itou, s ktorou mal niekoľko detí. Bol veľmi skromný a oddaný svojej rodine, avšak veľa času trávil na bojisku a pri politických aktivitách. Dnes je považovaný za národného hrdinu a jeho sochy sú postavené v mnohých mestách, vrátane Tokia a Kagošimy.
Jeho život inšpiroval mnoho literárnych či filmových diel. Tým najznámejším je film Posledný samuraj s Tomom Cruisom, ktorý však nerozpráva presný historický opis jeho života. Až do svojej smrti sa verne držal ideálov samurajskej cti a statočnosti. Ľudia v Japonsku si dnes Saigóa pripomínajú ako večný symbol boja za spravodlivosť, odvahu a tradície.
