V školských osnovách značne chýbalo čokoľvek s aspoň minimálnou praktickou využiteľnosťou. Fyzikálne poučky a skladby šutrov boli fajn a nepochybne ťa obohatili o vedomosti, ktoré si ani nevedel, že potrebuješ, ale omnoho viac by si uvítal prípravné hodiny na život bez rodičov. Lebo hoci si mal obraznú predstavu o tom, ako to bude vyzerať, realita ťa ovalila po ksichte… ako ten šuter zložený bohvie z čoho.
Nemal si ani tušenie, ako rýchlo sa špiní riad, koľko tvojich ťažko zarobených peňazí zožerú „zbytočnosti“ ako aviváž či toaletný papier a už vôbec si nebol pripravený na to, že sa jedného dňa ocitneš zoči-voči desivo vyzerajúcemu pavúkovi a budeš ho musieť deportovať preč na vlastné náklady. Žiadny otec, ktorý pohotovo pribehne na pomoc a promptne ťa ho zbaví. Len ty, papuča a stiahnuté polky.
To si na vlastnej koži vyskúšal aj tento človek (pravdepodobne slečna, ale kto sme, aby sme súdili, veď arachnofóbia je sviňa). Osemnohý nezvaný hosť sa mu ubytoval v poštovej schránke, a keďže sám si s ním nevedel rady, rozhodol sa o pomoc poprosiť jedinú ďalšiu osobu, ktorá so schránkou prichádza do pravidelného kontaktu. Poštára.
Poštár našiel na schránke nečakané volanie o pomoc
„Drahý poštár, držiteľ mojich balíkov, nosič účtov za energie. Píšem ti dnes tento list so žiadosťou o drobnú láskavosť,“ píše človek v odkaze strategicky umiestnenom na schránke. „Na opačnej strane tejto schránky žije pavúk a drží moju poštu ako rukojemníka. Ak by si ho mohol pre mňa odstrániť, či už ho premiestniť alebo brutálne zavraždiť, bol by som ti do smrti zaviazaný.“
Okrem textu sa na spodnej strane listu nachádza aj detailne vykreslená podobizeň votrelca, keby si ho náhodou chcel poštár s niekým pomýliť. Či táto prosba o pomoc nakoniec zabrala, nanešťastie, nevieme. Ale úprimne, pokiaľ sa poštár nebojí pavúkov tiež, kto by mohol odmietnuť?
