Synecdoche, New York
Scenárista Charlie Kaufman má vo zvyku písať texty, ktoré vyzerajú ako prepis psychoterapie po užití halucinogénnych látok. V tomto filme sledujeme divadelného režiséra Cadena. Ten dostane obrovský grant a rozhodne sa v obrovskom sklade postaviť repliku New Yorku v životnej veľkosti. V tejto replike herci hrajú obyvateľov mesta vrátane Cadena samotného a ľudí, ktorí hrajú hercov, čo hrajú hercov.
Dej sa postupne prepadá do nekonečnej rekurzie, kde sa hranice medzi skutočným životom a divadelnou hrou úplne vymažú. Sledovať tento film pripomína pohľad do dvoch zrkadiel otočených proti sebe. Výsledkom je fascinujúci, no neuveriteľne mätúci kolotoč, po ktorom ti zostane len silná úzkosť a absolútna nevedomosť, kde vlastne skončila realita.
Strom života
Terrence Malick nakrútil film, ktorý mal byť pôvodne rodinnou drámou z amerického stredozápadu v 50. rokoch. Lenže Malick je filozof, a tak sa rozhodol, že obyčajný príbeh otca a synov obohatí o zábery na vznik vesmíru, putovanie buniek pod mikroskopom a prechádzajúce sa dinosaury. Áno, čítaš správne, uprostred rodinnej psychológie sa zrazu objaví CGI dinosaurus.
Film plynie pomaly, postavy takmer nerozprávajú, iba šepkajú poetické otázky smerom k nebu. Divák čaká na pointu, ktorá by spojila narodenie Brada Pitta s veľkým treskom, no namiesto toho dostane len záverečnú montáž ľudí prechádzajúcich sa po pláži. Všetci tento film chvália za jeho vizuálnu poéziu, no nikto ti úprimne nepovie, čo mali tie praveké jaštery spoločné s dospievaním v Texase.
Enemy
Režisér Denis Villeneuve nám predložil mysteriózny triler, ktorý ťa chytí od prvej minúty a nepustí ťa až do záverečného záberu. Príbeh muža, ktorý v béčkovom filme náhodou uvidí svojho absolútneho dvojníka a rozhodne sa ho vyhľadať, funguje skvele. Napätie graduje, identity sa miešajú a ty sa tešíš na bravúrne rozuzlenie celého tohto psychologického rébusu.
A potom príde posledná sekunda filmu, v ktorej sa namiesto vysvetlenia objaví obrovský pavúk cez celú izbu a nasleduje strih do čiernej obrazovky. V tej chvíli milióny divákov po celom svete hromadne vyhľadávali heslo „Enemy ending explained“. Oficiálna verzia hovorí o podvedomom strachu zo záväzkov a nevery, no ruku na srdce, pavúk gigantických rozmerov ti ako vysvetlenie partnerskej krízy napadne zrejme ako posledný.
Svätá hora
Ak si myslíš, že súčasné artové filmy sú divné, zrejme si ešte nevidel tvorbu Alejandra Jodorowského z roku 1973. Tento film je čistá ezoterická divočina financovaná Johnom Lennonom, v ktorej nájdeš alchýmiu, tarot, bizarné náboženské rituály a ľudí reprezentujúcich jednotlivé planéty slnečnej sústavy. Dej sa točí okolo hľadania nesmrteľnosti na vrchole posvätnej hory.
Scény nedávajú žiadny zmysel v rámci bežnej logiky a film funguje skôr ako snová sekvencia plná šokujúcich metafor. Na samotnom konci sa navyše ukáže, že aj samotná hora a film sú len ilúziou a režisér priamo zničí štvrtú stenu. Pri tomto kúsku sa netreba ani snažiť vyzerať inteligentne – proste len s otvorenými ústami sleduješ festival halucinácií.
Eraserhead
Zoznam sme začali veľkými rébusmi a zakončíme ho prvotinou Davida Lyncha, ktorá definovala pojem „divný film“. Sledujeme muža s bizarným účesom, ktorý žije v pochmúrnom priemyselnom svete, ožení sa a narodí sa mu dieťa, ktoré však vyzerá ako zmutovaná jašterica bez kože. Dieťa neustále plače, otcovi z toho postupne mäkne mozog a za radiátorom tancuje žena s veľkými lícami.
Film sprevádza nepríjemný industriálny hluk a surrealistické nočné mory, pri ktorých ti behajú zimomriavky po chrbte. Mnohí hovoria, že ide o Lynchov osobný manifest a metaforu strachu z otcovstva. Nech už je pravda kdekoľvek, Eraserhead zostáva filmom, ktorý si pozrieš raz za život, nič z neho nepochopíš, no pred kamošmi hipstermi budeš ešte dlho tvrdiť, že to bol geniálny umelecký zážitok.
