Väčšina ľudí, ktorí nemali to šťastie, že mali svoju strednú školu v mieste bydliska, prípadne kúsok od neho, museli zvoliť druhú možnosť. Bývanie na stredoškolskom intráku. Všetci ti pred nástupom na intrák hovorili: „To budú najlepšie roky tvojho života“. No, možno aj boli, ale málokto by si bývanie na intráku rád zopakoval.
Na každom intráku sú, samozrejme, pravidlá rôzne. Ten, na ktorom som bola ja, v Leviciach, bol dosť útulný a mnohí ľudia, určite aj vysokoškoláci, by nám ho závideli.
Na intráku sme napríklad nemohli ostávať cez víkendy a občas nás potešili aj tým, že sme si kompletne všetky veci museli zbaliť na víkend alebo sviatky do skríň, lebo tam mali byť ubytovaní nejakí cudzí ľudia. Škoda, že už nemám podobnú fotku, to bol vrchol tetrisu. Je však viacero vecí, ktoré boli na väčšine intrákov totožné.
O každom novom človeku sa vedelo
Chalanov sme mali na druhom poschodí, takže sme tam, my, baby, neustále vysedávali a s mužským pohlavím koketovali. Bol to poriadny boj, keďže dievčat bolo asi trikrát toľko ako chalanov. Samozrejme, že tam boli aj nejaké intrákové lásky, bez toho by život ani nebol. Vždy teda, keď prišiel niekto nový, a teda hlavne chalani, vedelo sa o tom. Baby si už šuškali, zisťovali, ako sa volá, aké má číslo topánok, jeho obľúbené jedlo…
Vychovávateľky ala vyšetrovateľky
Vychovávateľky boli za nás zodpovedné, takže vždy, keď si sa pýtal von, nasledoval výsluch, ktorý obsahoval informácie s kým ideš von, kto to je, aký máte vzťah a veľa obdobných otázok. Vychovávateľky niekedy vedeli o tebe viac ako tvoja vlastná mama. Vedeli o našich frajeroch a frajerkách aj v prípade, že si im túto informáciu nezdelil. Sedeli tam v zborovni celé dni a intrák bol pre ne takou skutočnou reality show.
Domáce zvieratká menom pleseň
Každý z nás mal spolubývajúcich, ktorí nemali v láske poriadok a čistotu, preto si mnohokrát nechávali v poličkách a skriniach dózy so zvyškami jedla, ktoré tam potom hnili. Až sa z nich stala enormná pleseň, ktorú nikto nemal chuť umývať a vyhadzovala sa následne aj s dózami.
Kto prv príde ten prv melie
To platilo pre sprchu. My sme mali to šťastie, že sme mali kúpeľňu v rámci našej izby, takže nás bolo na sprchu len 5. Ak sme však išli do sprchy v primetime, kedy sa sprchovali všetci, nevyhli sme sa otužovaniu. Ak sme nebodaj boli behať, športovať a podobne, tak sme hneď po otvorení dverí izby kričali: „Idem prvá do sprchy!“ „Druhá!“…
O 10 zhasnúť
Neviem, či to bolo len u nás tak, ale miestami sme sa tam cítili ako v škôlke. O 10 večer sme mali mať zhasnuté a mali sme ležať v posteliach. Nebolo možné, aby sme svietili mobilmi alebo nebodaj pozerali film na notebooku… niektorým vychovávateľkám to až tak nevadilo, až na jednu. Neviem, akým spôsobom sa jej darilo byť v každej izbe za desať desať, ale vždy prišla práve v tomto čase a zahlásila „Za desať desať, koho pochválim?“
Ak sme už ležali v posteliach a mali umyté zuby, bola to win win situácia a pochválila nás. Pri odchode nezabudla zhasnúť svetlo. Najviac nás bavilo, keď sme pozhasínali a zaľahli do postele ešte pred návštevou vychovávateľky, tá potom nahliadla do našej izby so slovami „tam už sa spí“ a my sme vybuchovali smiechom, akonáhle za sebou zavrela dvere.
Vychádzky
Okrem zhasínania o 10 večer sme sa museli pýtať von. Ak to bolo po osemnástej večer, tak sme sa museli zapisovať do zošita, ktorý obsahoval informácie, odkedy dokedy ideme von a čo je predmetom našej vychádzky. Mladší študenti mohli chodiť von spočiatku nanajvýš do siedmej alebo ôsmej, až neskôr sme si mohli dovoliť ísť von až do deviatej. To bolo maximum našich vychádzok. Takže nejaké prehýrené večery absolútne nehrozili.
Prvé opitie, fajčenie
Aj napriek prísnym pravidlám sme si našli cestu ako ich obísť. Keď ideš na intrák, všetci ti hovoria, že tam sa pokazíš. U väčšiny to tak aj býva. Aj nevinné a tiché stvorenia sa dokážu na internáte zmeniť na niekoho úplne iného. Nebýva výnimkou prvé opitie alebo fajčenie.
Poriadny prúser
Čo by to bol za život na intráku, keby sa ti nepodarí vyviesť poriadny prúser. Aj mňa z intráku odvážala sanitka, ale kvôli črevnej chrípke. Boli však aj také prípady, ktoré sa opili, pošmykli sa a na ľade si rozbili hlavu. Toto už pred vychovávateľkami nemáš ako utajiť.
Aké zážitky z internátu sa vryli do pamäte tebe? Podeľ sa s nami v komentároch.
Titulná fotka: neslhk.com
