Tma sa v mysli mnohých z nás spája s určitou obavou či dokonca rovno strachom. Ruku na srdce: kto z nás sa ako dieťa nebál tmy a toho, čo sa v nej môže skrývať? Naša fantázia pracovala na plné obrátky a my sme si predstavovali najrôznejšie obludy, maskovaných vrahov či démonov, ktorí len trpezlivo vyčkávajú na svoju príležitosť, aby nás z temnoty mohli napadnúť.

A iste by sme našli aj veľa dospelých, ktorí z tmy nie sú práve nadšení a cítia sa nervózne, ak majú po zotmení zájsť do práce či prejsť tmavou neosvetlenou ulicou. V tme sme tiež citlivejší na rôzne zvuky. Ak pri nás zapraská konár, alebo začujeme nejaké kroky, poriadne nás to vystraší! A našli by sme aj takých, ktorí majú z tmy naozajstnú panickú hrôzu (tento stav sa odborne nazýva nyktofóbia). Prečo ale vlastne máme z tmy taký veľký strach a obavy?

Strach z tmy sme podedili po pravekých predkoch

V zásade sa dá povedať, že za naše obavy vďačíme evolúcii. Naši pravekí predkovia totiž vedeli, že v tme sa nedokážu tak dobre brániť (kvôli zhoršenej viditeľnosti a orientácii) a pre potenciálnych predátorov predstavujú ľahšiu korisť. Museli napnúť všetky svoje zmysly a v tme sa pohybovať s maximálnou opatrnosťou.

Strata života mohla v prípade jediného chybného kroku prísť zo sekundy na sekundu. Strach z tmy sa tiež spája zrejme s najsilnejšou formou strachu: strachu z neznámeho. Kvôli tomu, že v tme do istej miery strácame výhodu jasného videnia, cítime sa neisto, v strese a pociťujeme strach. Nedokážeme sa totiž brániť tak účinne ako počas dňa. Sme teda oveľa zraniteľnejší.

Psychológovia sa zhodujú, že mierny strach či obava z tmy je bežná (a prirodzená) reakcia ľudského organizmu. Najmä v prípade detí sa s podobnými strachmi stretávame často a podľa odborníkov to patrí k ich vývoju. Je, pravdaže, dôležité všímať si, či tento strach nepresiahol určitú hranicu a nestal sa patologickým. V tom prípade môžeme hovoriť o regulárnej fóbii.

Nie je to ale len obava z tmy, čo sme od našich predkov podedili. Evolúcia tiež môže za náš prirodzený strach voči predátorom (napríklad tigrom, levom, vlkom či medveďom). Spadajú sem aj pavúky či hady. Opäť pre to existuje logické vysvetlenie. Tieto živočíchy totiž pre pravekých ľudí predstavovali hlavný zdroj nebezpečenstva. Dravci ich ohrozovali svojimi tesákmi a pazúrmi, pavúky a hady jedom. Preto v našej hlave ostalo zakódované, že je dobré sa týmto zvieratám vyhýbať.