Keď som bola ešte špunt, Veľká noc bola fasa vec. Obliekla som si svoju obľúbenú sukňu, mama mi zaplietla copy a čakali sme na šibačov. Potom ma prišli kamaráti vyšibať, dostali kindervajco a desať korún a spokojne šli domov.
Teraz som staršia, taká fasa vec to už zase nie je. Celé mužské osadenstvo mojej rodiny si vyhradzuje právo nás, nežné bytosti, na Veľkú noc fyzicky utýrať a večer sa ožrať jak dogy. A my máme byť jeden deň v roku ticho a nechať sa.
Môj otec je šialenec a ja som veľmi tuhý spáč, čo je na Veľkú noc celkom nah*vno kombinácia. Ja viem, že rodičov si máme vážiť. Ja viem, že nás ľúbia, vychovávajú, šatia a nenechajú nás skapať od hladu, ale keď vám niekto prehodí záhradnú hadicu cez balkón do postele a potom pustí plný prúd ľadovej vody, nenazveš ho inak jak hovado. Toto mi ten tvor, čo kedysi daroval mojej mame spermiu a teraz sa tvári ako pán ľudstva, spravil. O pol piatej ráno! A ja len počujem, ako sa „šibi, ryby, mastné ryby“ ozýva dole zo záhrady. Do mňa dvesto dvadsať a prisahám, že keby som pred pár rokmi nevyšla z jeho vajca tak mu tú hadicu strčím do zadku. A aj keď som vyšla, tak to zvažujem. A tak sa o pol piatej ráno šuchcem sprchovať, lebo tá hadica nebola použitá od predminulého leta a tuším tam nakadil aj dáky hlodavec.
Je sedem hodín ráno a ja som už nespala, lebo nemám na čom. Keď sa mama dozvedela o otcovom atentáte na jej jedinú dcéru, vyhnala ma sušiť matrac na balkón. (Desať minút som po ňom skákala a snažila sa vytlačiť z neho vodu.) Bolo jej úplne jedno, že som mohla v sekunde zomrieť na infarkt alebo postupne na otravu fekáliami, hlavne, že matrac bude ok.
O sedem tridsať to vzdávam a idem si urobiť kávu. Spoza rohu na mňa vyskočí dedko a vyleje na mňa voňavku, ktorú babka v deväťdesiatom piatom vyhrala v tombole na Balatone. „Nech nám vyrastieš pekne do krásy.“ Že nespĺňam štandard krásy na Victoria’s Secret anjelika som už vedela, ale že nespĺňam štandard ani môjho dedka? Už som dospelá, dedo, keď sa ti nepáčim teraz, iné to už asi nebude, ani keby si na mňa vylial fľašu Chanel 5.
Ku kávovaru som sa ešte stále nedostala. Cestu mi skrížil strýko s tým nemanželským parchantom, ktorý mi ľúbi v noci prdieť do ucha a vrchol jeho zábavy je, keď si strčí do zadku zapálenú petardu. Strýko na mňa zo slušnosti vyleje za hrnček vody, aby sa nepovedalo a ide do kuchyne na jedno poldeci, ale ten jeho pätnásťročný zasran ma bije korbáčom hlava nehlava, očividne inšpirovaný 50 odtieňmi šedej a podgurážený nealkoholickým radlerom.
Keď sa konečne dotrepem do kuchyne, zas som mokrá, zadok mám došľahaný ako po noci s krvilačným sadomasochistickým psychopatom a smrdím ako hovno. Hovno z deväťdesiateho piateho. A potom príde moja najmilovanejšia maminka a povie: „Ale veď to nie je zas až také zle.“ Hej, nie je, lebo na teba si nikto nedovolí po tom, čo si im minulý rok vyliala desať litrov domácej pálenky do záchoda za to, že ťa vyšibali, že?
Nasratá odchádzam vypiť si kávu na záhradu. A tam, hľa. Môj rodič mužského pohlavia zaspal na hojdačke riťou hore. Venujem záhradnej hadici jeden zvodný pohľad. Pomsta bude sladká.
Titulná fotka: Veronika Janušková
