Prečo sa ľudia v minulosti báli, že ich pochovajú zaživa? Fóbia vychádza z reálnych prípadov

Predstav si, že by si napríklad upadol do kómy a stále by si žil, ale tvoje okolie a lekári by ťa považovali za mŕtveho. Pochovali by ťa a ty by sa neskôr prebral v rakve, niekoľko metrov pod zemou. Bez akejkoľvek možnosti zachrániť sa.

Asi uznáš, že táto predstava je poriadne hororová, patrí však k známym fóbiám. Odborne sa nazýva tafefóbia a človek má pri nej patologický strach, že ho pochovajú zaživa.

Fóbia stará ako ľudstvo samo

Je pravdou, že v dnešnom svete modernej medicíny už nie je táto fóbia príliš rozšírená (hoci ľudí ňou trpiacich stále môžeme nájsť). V minulosti to ale bolo inak a nemožno povedať, že by tento strach bol úplne iracionálny.

Existuje totiž niekoľko zdokumentovaných prípadov, keď boli ľudia naozaj zaživa pochovaní. Treba ale dodať, že aj vtedy išlo skôr o raritu. Medzi ľuďmi sa tiež šírilo viacero iných podobných desivých príbehov, ale historici vážne pochybujú, že na týchto rečiach bolo niečo pravdy. Väčšinou išlo o legendy, povesti a prosté výmysly.

Skutočne rozšírený patologický strach z pochovania zaživa však môžeme vysledovať už od antiky až do 18. storočia. Ako sa ale v čase rozvíjala medicína, podobné fóbie predsa len výrazne ustúpili do úzadia.

Desivé prípady z histórie

O tom, že s predčasnými pohrebmi sa ľudia stretávali už v dávnej minulosti, svedčia napríklad spisy významného rímskeho filozofa a historika Plínia Staršieho. Ten popísal hneď viacero prípadov, pri ktorých ľudia považovaní za mŕtvych ožili pri vlastnom pohrebe. Jedným z nich bol aj bývalý konzul Aviola.

Keďže v starovekom Ríme sa mŕtve telá spaľovali, Aviola sa prebudil priamo na hranici v obkľúčení plameňov. „Kvôli ohňu mu nikto nemohol prísť na pomoc, takže bol upálený zaživa,“ konštatuje Plínius.