Veľká noc je kresťanský sviatok, ktorý oslavuje zmŕtvychvstanie Ježiša Krista po jeho ukrižovaní na Veľký piatok. A predsa ho dnes vo väčšine domácností reprezentuje zajac – s dlhými ušami, zubami ako z karikatúry a košíkom plným čokoládových vajíčok. Ako k tomu vôbec došlo?
Hľadanie odpovede nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať – je to doslova výlet do králičej nory, aký zažila aj Alenka v ríši divov, píše BBC.
Naprieč svetovými mýtmi a náboženstvami sa králiky objavujú ako posvätné zvieratá, tvory spojené s Mesiacom a symboly plodnosti. A keď sa pustíme do ich histórie, zistíme, že sa niekedy nerozlišuje medzi králikmi a zajacmi – patria totiž do tej istej vedeckej skupiny Lagomorpha (zajacovité) a často sa v príbehoch či výtvarnom umení zobrazujú podobne.
Zajac a mytológia
Má veľkonočný zajac niečo spoločné s posvätnosťou? Možno áno. V keltskej mytológii boli zajace uctievané ako magické bytosti a medzi pôvodnými obyvateľmi Severnej Ameriky – napríklad v kmeňových príbehoch o Michabovi a Manabushovi – vystupovali ako prefíkaní šibali. Podobné príbehy nájdeme aj v afrických rozprávkach, kde králik (či zajac) Br’er Rabbit stelesňuje vrchol šibalstva a vynaliezavosti. Nie je ťažké vidieť ich pokračovanie v moderných kreslených postavičkách – áno, aj Bugs Bunny má korene v dávnej folklórnej tradícii.
Podľa britských ľudových povestí sa čarodejnice dokážu premeniť na králiky alebo zajace, a v mnohých kultúrach sú tieto tvory považované za nositeľov šťastia, ale aj smoly. Vďaka svojej rýchlosti a schopnosti náhle zmiznúť sa v predstavách ľudí stali buď podozrivo prefíkanými, alebo úplne záhadnými.
Túto mystiku podporuje aj jeden veľmi starý symbol – tzv. „tri zajace“. Zobrazuje tri zajace bežiace v kruhu tak, že ich uši sa dotýkajú a vytvárajú trojuholník. Každý zajac má len dve uši, no vďaka optickému klamu to vyzerá, akoby spolu mali len tri. Tento symbol sa objavuje v mnohých stredovekých kostoloch po celom Anglicku – napríklad v Devone, Suffolku či Cornwalle –, ale aj v katedrálach v Nemecku, vo francúzskych dedinských kostolíkoch, a dokonca aj v Sýrii, Egypte či pakistanskom Swate. Jeho najstarší známy výskyt pochádza z budhistických jaskýň Dunhuang v Číne zo 6. storočia.
Niektorí veria, že tento symbol má korene v budhistickom príbehu z Jaták (zbierky príbehov o minulých životoch Budhu). V ňom vystupuje „zajac obetavosti“ – predchádzajúca inkarnácia samotného Siddhárthu Gautamu, ktorý obetoval vlastné telo, aby nasýtil hladného pútnika. Za svoju obetu bol navždy prenesený na Mesiac ako symbol nesebeckosti. Aj vďaka tomu sa v mnohých ázijských kultúrach verí, že na mesačnom povrchu vidno obraz zajaca.
Mesiac a elixír života
Zajace a králiky, čo pozerajú na Mesiac (alebo rovno na ňom bývajú), sa objavujú v mnohých kultúrach – najmä v Číne, Japonsku a Kórei. V taoistickej tradícii sa napríklad rozpráva o mesačnom králikovi, ktorý v mažiari tlčie ingrediencie nesmrteľnosti. Podobné príbehy nájdeme aj u pôvodných obyvateľov Severnej a Strednej Ameriky. Pravdepodobne preto, že aj oni si na mesačnom povrchu všimli niečo, čo pri troche predstavivosti vyzerá ako králik.
Zdá sa, že tieto ušaté bytosti boli vo svete vždy považované za niečo viac – za stvorenia s nebeskou silou a schopnosťou znovuzrodenia. A teda nielen pre kresťanov počas Veľkej noci, ale naprieč kontinentmi a náboženstvami.
Králiky a plodnosť
Aj keď sa do európskeho umenia dostali vplyvy z východu, pôvod veľkonočného králika môže mať korene omnoho bližšie. Mnohé kresťanské symboly síce pochádzajú z Biblie, no niektoré prežili aj z antickej gréckej a rímskej kultúry. Biblia má na králiky trochu zmiešaný pohľad – v Deuteronómiu a Levitiku sa označujú za nečisté zvieratá, ale v Žalmoch a Prísloviach sa im priznáva istá múdrosť. Aj tak sú však nakoniec označené za slabé.
Starovekých Grékov a Rimanov však na králikoch najviac fascinovalo niečo úplne iné – ich neuveriteľná plodnosť. Aristoteles si už v 4. storočí p. n. l. všimol, ako rýchlo sa množia. A Plínius Starší (1. storočie n. l.) si dokonca myslel, že sú hermafroditi a že sa o pôrod delia samce aj samice. Tak vznikla predstava, že sú symbolom jari, znovuzrodenia a nekonečnej úrody.
V stredovekom a renesančnom umení boli králiky často zobrazované po boku Venuše – bohyne lásky a sexuality. A teraz príde to zaujímavé: keď umelci znázorňovali jeden zo siedmich smrteľných hriechov – smilstvo (luxuria) –, často použili symbol ženy s králikom. Králik sa tak stáva dvojakým symbolom: čistoty aj žiadostivosti. Záležalo len na kontexte.
Rímsky autor Aelian dokonca tvrdil, že zajace sú schopné superfetácie – teda že dokážu otehotnieť znova, aj keď už jedno mláďa nosia. Dlho sa tomu smiali, ale moderná veda potvrdila, že je to skutočne možné. Takže áno, králik mohol byť kedysi znakom cudnosti, ale aj symbolom neukojiteľnej túžby.
Stačí porovnať dve známe umelecké diela: Madona s králikom od Tiziana, kde biely králik symbolizuje panenskosť Panny Márie, a Pisanellovu Alegóriu luxurie, kde králik stelesňuje zvodnosť a vášeň.
Božské králiky
Z biologických dôvodov boli králiky a zajace spájané s plodnosťou nielen v Európe, ale aj v úplne odlišných kultúrach. Napríklad v aztéckej mytológii verili v skupinu božských králikov nazývaných Centzon Tōtōchtin – 400 králičích božstiev, ktoré si rady usporadúvali poriadne žúrky na oslavu hojnosti.
Aj v Európe sa králik stal ikonou plodnosti a jari. Podľa spisov ctihodného Bedeho (673 – 735 n. l.) mala anglosaská bohyňa menom Ēostre pri sebe králika, pretože stelesňovala znovuzrodenie a plodnosť jarného obdobia. Jej sviatok sa slávil v apríli – a podľa mnohých práve z jej mena pochádza názov Easter (Veľká noc) a ona stojí za dnešným ikonickým „maskotom“ Veľkej noci. Ak je to pravda, znamená to, že kresťanstvo si časom osvojilo a pretransformovalo pohanské symboly do vlastnej sviatočnej symboliky.
Tak kto teda vymyslel veľkonočného zajaca?
Je to zamotanejšie, než sa zdá. Problém je v tom, že dôkazov je málo. Okrem Bedeho nemáme žiadne priame spojenie medzi Ēostre a kresťanským sviatkom Veľkej noci – a keďže Bede písal ako kresťanský učenec, nie je úplne spoľahlivým zdrojom pre pôvodnú anglosaskú vieru. Môže to tak byť, ale nikto to nedokáže s istotou potvrdiť.
A možno to ani netreba. Rovnako ako biely králik v Alici v krajine zázrakov, aj veľkonočný králik je tajomný a neuchopiteľný. V dejinách bol vnímaný ako posvätný tvor, majster prefíkanosti, symbol Mesiaca, cudnosti, ale zároveň aj prehnanej plodnosti. A možno práve preto – pretože v sebe spája zdanlivé protiklady – je takým fascinujúcim a trvácnym symbolom.
