Spomienky predstavujú ošemetnú vec. Na zásadné udalosti svojho života spomienky máme. Rovnako na veci, ktoré sme prežili v detstve. Ale faktom je, že na mnohé momenty, najmä z raného detstva, proste nespomíname. Nepamätáme si na to, kedy sme začali rozprávať, ale ani na to, kedy sme urobili svoje prvé kroky či oslavovali prvé narodeniny. Skrátka spomienky na najranejšiu fázu detstva sú obostreté prázdnotou. Išlo pritom o obdobie plné zásadných udalostí.
Neurológov, ale aj psychológov dlho zaujímalo (a stále zaujíma), prečo to tak je. Tento jav sa nazýva detská či infantilná amnézia. Popisuje sa ním neschopnosť spomenúť si na rôzne kľúčové udalosti detstva v dobe, keď sme mali dva až štyri roky. Výraznejšie sa o detskej amnézii začalo hovoriť v roku 1895, keď ju vo svojom článku spomenula psychologička Caroline Miles.
Zaujímavé je, že podľa viacerých odborníkov je človek schopný získavať spomienky už vo veku jedného roka. Zároveň ale dodávajú, že tieto spomienky časom blednú a v dospelosti ich najčastejšie úplne zabudneme. Ak by sme sa na nejakú udalosť, napríklad na oslavu prvých narodenín, spýtali nejaké dieťa vo veku napríklad štyroch rokov, tak by si túto spomienku zrejme dokázalo vybaviť.
Podľa štúdií si deti spomínajú na udalosti pred druhým rokom života až v 50 % prípadov. V prípade dospelých sa táto hodnota blíži k nule. Maximálne sa nám objavujú nejaké nejasné záblesky či pocity.
Prvé roky bez spomienok
Touto problematikou sa zaoberal aj zakladateľ modernej psychoanalýzy Sigmund Freud. Podľa neho by mohla byť detská amnézia znakom takzvaných potlačených spomienok. Freud ich spájal s nejakou traumatickou udalosťou (napr. zneužívaním), ktorá bola z mysle vytlačená, aby sa dotyčný človek chránil.
Treba dodať, že moderná veda toto vysvetlenie neakceptuje, a napokon ho opustil aj sám Freud. Z neskorších štúdií vyplýva, že k zabúdaniu udalostí z raného detstva dochádza prakticky pri všetkých ľuďoch, bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v detstve vystavení nejakej traumatickej udalosti.
S neurologickým vysvetlením prišiel psychológ Jeffrey Fagen, ktorý sa problematikou pamäti dlhodobo zaoberá. Podľa neho by mohol byť dôvodom hipokampus, ktorý sa nachádza v spánkovom laloku v mozgu. Ten spracováva informácie z vonkajších podnetov a zohráva kľúčovú rolu pri ich konsolidácii z krátkodobej do dlhodobej pamäti. Fagen prišiel s hypotézou, že v detstve ešte hipokampus nie je dostatočne vyvinutý, nemôže teda uchovávať silné spomienky.
V dôsledku vytvárania nových neurónov v hipokampe nie je mozog schopný uchovať jasnú a trvalú spomienku. Až keď sa tvorba neurónov zastaví, začneme si uchovávať aj dlhodobé spomienky. Fagen ale zdôrazňuje, že to, že si na niečo nepamätáme, ešte neznamená, že sa tieto informácie v mozgu neuložili. On a ďalší bádatelia sa prikláňajú skôr k názoru, že spomienky raného detstva sa naozaj niekde „ukladajú“. Nie je ale úplne jasné, do ktorej časti mozgu.
Dajú sa spomienky vyvolať?
Podvedome si tieto „zabudnuté spomienky“ údajne stále do istej miery uvedomujeme. To nadhadzuje ďalšiu zaujímavú otázku, a síce, či sa tieto spomienky dajú v dospelosti nejakým spôsobom vyvolať a „oživiť“. V minulosti niektorí psychológovia a psychiatri zastávali názor, že existujú potlačené spomienky na traumatické udalosti (viď vyššie). Na tomto základe sa snažili pomocou terapeutických metód či hypnózy tieto spomienky odhaliť.
Výsledky ale boli desivé. Ľudia s pomocou takejto „terapie“ spomínali na priam hororové zážitky, to najhoršie zneužívanie a týranie. Problém ale bol, že nič z toho preukázateľne nebola pravda, išlo teda o falošné spomienky. Tieto metódy spôsobili svojho času obrovskú morálnu paniku známu aj pod názvom satanistické rituálne zneužívanie. Deti si v týchto prípadoch „spomenuli“, že ich týrali a zneužívali ich učitelia či rodičia, ktorí boli členmi satanistickej sekty. O tomto škandále sme písali aj na EMEFKA.
Vyšetrovaním sa napokon dokázalo, že nič z výpovedí sa nezakladá na pravde. Výsledkom bolo ale mnoho zničených životov nevinných ľudí. Dnes je koncept potlačených spomienok vysoko kontroverzný a považovaný skôr za pseudovedu. Pravdou ale je, že spomienky na udalosti z detstva sa nám do mozgu pravdepodobne ukladajú, takže by ich mohlo byť možné vyvolať.
Idealizované spomienky
Existuje na to niekoľko overených postupov. Patrí sa dodať, že aj pri nich si dospelí dokázali vybaviť spomienky maximálne z tretieho roku života. Skôr nie. Aj v týchto prípadoch ale môže ísť o spomienky na udalosti, ktoré sa nikdy nestali, pričom je niekedy veľmi ťažké rozlíšiť, ktorá spomienka je pravá a ktorá falošná. Tie falošné sa vytvárajú na základe podnetov, ktoré si náš mozog vizualizuje a ukladá ako spomienky.
Za pozornosť tiež stojí aj fakt, že pokiaľ si aj dokážeme vybaviť spomienku na nejakú skutočnú udalosť, najčastejšie si ju nedokážeme vybaviť úplne presne tak, ako sa stala.
Tieto spomienky sú tak prifarbené a zidealizované. Dostávajú sa do nich totiž aj informácie od iných ľudí, ktorí nám hovoria, ako sme sa v tej či onej situácii správali. Náš mozog tieto informácie vizualizuje a zaradí do danej spomienky, hoci my sami si na tieto detaily spomínať nemusíme.
