Pamiatka zosnulých, hovorovo Dušičky, patrí k najpopulárnejším sviatkom v roku. Prechádzka nočným cintorínom v obklopení tisícok sviečok síce pôsobí magicky, podstata by však mala byť úplne niekde inde. Sú to dni, počas ktorých by sme si mali nájsť čas a navštíviť svojich blízkych zosnulých. Keby nežili, nebolo by ani teba. Máš priestor sa aspoň na pár chvíľ vytrhnúť zo svojich pracovno-vzťahových myšlienok a zamyslieť sa nad svojou pominuteľnosťou.
Práve to dokáže na niektorých ľudí zapôsobiť natoľko, že chcú spomaliť a zmeniť svoj unáhlený život. Žijeme len raz, preto si to treba patrične užiť a nezabíjať sa stresom. Čiže predtým, ako sa ocitneš na halloweenskej párty, nezabudni navštíviť cintorín.
Slovanské korene
Naši predkovia – starí Slovania – svojich zosnulých najskôr spaľovali – žiarové pochovávanie. S príchodom kresťanstva sa ale návyky a tradície menili. Namiesto pálenia sa mŕtvi pochovávali do vyhĺbených hrobov – kostrové pochovávanie. Preto sa našiel kompromis medzi slovanským a kresťanským svetom.
Pripomienkou, že naši predkovia kedysi svojich zosnulých spaľovali, bolo zakladanie ohňov na hroboch. To sa symbolicky praktizuje dodnes zapaľovaním sviečok. Cirkev to spočiatku zakazovala, neskôr tomu prisúdila vlastný význam spojený s posmrtným životom.
Pamiatka zosnulých
História spomienky na zosnulých siaha až do roku 998. Opát benediktínskeho kláštora v Cluny – svätý Odilo – nariadil, aby sa 1. novembra v kláštoroch jeho rádu rozdávali hojné almužny, po vešperách vyzváňalo všetkými zvonmi a spievali sa žalmy za mŕtvych.
Pápež Urban VI. v 14. storočí nariadil, aby sa pamiatka slávila ako sviatok. Neskôr sa na synode v Trevíri roku 1549 dohodlo, že sa bude sláviť ako spomienka. Tak to platí dodnes. Učenie katolíckej cirkvi o posmrtnom živote hovorí, že duša má po smrti tri možnosti: odísť do neba, pekla alebo do očistca, z ktorého sa po čase dostane do neba.
Dňa 2. novembra si pripomíname všetky duše, ktoré sú ešte v očistci. Je to miesto, kde si duše zomrelých odpykávajú tresty za hriechy, aby očistení mohli vstúpiť do neba. Inými slovami „tí, čo zomierajú v božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.“
Náuka o viere v očistec sa sformulovala na Florentskom a Tridentskom koncile. Zosnulým, ktorí sa nachádzajú v očistci, sa dá pomôcť modlitbou. Výraz očistec je teologický termín z 12. storočia. Vyjadruje biblickú pravdu zjavenú v Starom a Novom zákone.
Od Slovanov ku Kristovi
Aj počas tohto sviatku môžeš pre duše v očistci získať odpustky. Treba vykonať dobrý skutok, navštíviť cintorín a splniť tieto tri podmienky: svätú spoveď a vylúčenie každej náklonnosti na hriech, sväté prijímanie a modlitbu na úmysel svätého Otca.
Svieca má v kresťanskom ponímaní symbolizovať Krista, ktorý sám o sebe povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ V 3. storočí spomína svätý Cyprián sviece pri pohrebných obradoch. Na viacerých kresťanských náhrobkoch z 5. storočia sa objavili umelecky vypracované sviece, ktoré symbolizujú nebeský jas. Zapálenou sviecou a modlitbou želáme zosnulým, aby raz videli Krista – večné Svetlo.
