Titulky. Titulky na každom kroku. Kedysi si ich vídal len v kine, keď si sa náhodou podujal na film v pôvodnom znení, pričom úlohu mali jasnú. Dopĺňať tvoju chabú znalosť angličtiny. Postupom času však prenikli aj na menšie obrazovky. Od filmov a seriálov na streamovacích platformách až po krátke videá na TikToku, bez tituliek dnes už nedáš ani ranu. Problematike sa na platforme YouTube venoval @lectec.
Prečo zrazu ničomu nerozumieme? Z čoho pramení naša náhla neschopnosť vnímať obsah bežného dialógu? A pocit, že všetci razom hovoria nejakým cudzím jazykom? Na prvý pohľad je odpoveď jasná. Sociálne siete a tzv. brain rot na TikToku nám totálne uškvarili mozgy. Znížili našu schopnosť sústrediť sa na jednu vec dlhšie ako minútu a my sme ostali… nuž, úplne vytretí.
Lenže nie je to len tým. Áno, videá na sociálnych sieťach nás možno rozmaznali, no prečo do nich tvorcovia začali vkladať titulky? Pretože ich diváci pýtali. A prečo ich diváci pýtali? Pretože ničomu nerozumeli. A my? My ti dnes prezradíme príčinu tohto záhadného fenoménu „selektívnej hluchoty“, ktorá toho s naším sluchom a sústredením zase toľko spoločného nemá.
História zvuku v médiách
V 20. rokoch minulého storočia vyzerala filmová produkcia výrazne odlišne od tej dnešnej. Na sete mali presne jeden mikrofón, preto si herci okrem výrazu tváre a držania tela museli dávať pozor aj na to, ako zreteľne a ktorým smerom hovorili. Zvuk z mikrofónu sa prostredníctvom kábla prenášal do prístroja, ktorý manuálne vyrýval drážky do otáčajúceho sa voskového valčeka.
Ihla, ktorá zvukové vlny ryla do valčeka, kopírovala vibrácie hlasov jednotlivých hercov. Zvukový záznam na takomto valčeku nebolo možné upraviť v postprodukcii – čo bolo vyryté, to platilo. Ak teda niektorý z hercov nepredniesol svoje repliky dostatočne zrozumiteľne, musel si celú scénu zopakovať. To stálo kopec času aj peňazí. Herci preto dbali na svoju výslovnosť a jasný prejav.
Dnešní herci podobní tlak nepoznajú. Mikrofónov na sete majú, koľko potrebujú, a voskové valčeky nahradila magnetická páska, ktorú možno editovať. Moderné programy na úpravu zvuku umožňujú vrstvenie viacerých zvukových stôp, čo v praxi znamená, že herci nemusia pri každej replike sťahovať polky. Ak aj nejaké slovo nevyslovia správne, v postprodukcii to polepia.
Kde zvuk zlyhá, pokračujú titulky
Paradoxne, všetky tieto nástroje, ktoré mali zaznamenávanie zvuku uľahčiť, ho v podstate sťažili. Alebo minimálne ubrali z kvality na výslednom produkte. Mrmlanie hercov a lepenie v postprodukcii prerástlo do ešte väčšieho problému, keď hollywoodske štúdia začali zvuk optimalizovať pre kiná. Kiná majú 128 zvukových kanálov, zatiaľ čo tvoj televízor? Nuž, len chabé dva.
Následkom tejto skutočnosti dialóg často prevalcujú hlasnejšie zvuky, napríklad hudba, ktorá mala pôvodne iba hrať v pozadí. Pridajme k tomu fakt, že televízory sú každým rokom tenšie a tenšie, pričom reproduktory majú umiestnené na zadnej strane, dostaneme recept na katastrofu. Ale aspoň môžeš večer líhať do postele s vedomím, že tvoja obývačková stena počuje všetko výborne. A ty? Tebe ostávajú len tie titulky.
