Po východonemeckom povstaní v roku 1953 a povstaní robotníkov v Poznani o tri roky neskôr sa v Maďarsku odohral v poradí tretí veľký a násilne potlačený protest proti komunistickému režimu vo východnom bloku. Maďarské povstanie, ktorého cieľom bolo vymaniť sa spod sovietskeho vplyvu, sa stalo jedným z najradikálnejších a najkrvavejších protikomunistických vystúpení v strednej a východnej Európe. Od jeho začatia uplynie v sobotu 23. októbra 65 rokov.
V roku 1953 došlo po smrti sovietskeho diktátora Josifa Stalina a neskoršom odhalení jeho kultu k uvoľneniu medzinárodných vzťahov. Netrvalo však dlho. Svetovú verejnosť znepokojili najskôr júnové udalosti roku 1956 v poľskom meste Poznaň, kde komunistický režim nasadil proti štrajku robotníkov armádu a v uliciach mesta zostali ležať desiatky obetí.
Oveľa väčšia tragédia sa ale začala odvíjať o necelé štyri mesiace neskôr v Maďarsku. Revolučné udalosti spustila 23. októbra 1956 pôvodne pokojná demonštrácia takmer 200.000 ľudí, ktorí sa zišli v Budapešti, aby vyjadrili solidaritu s nedávnymi udalosťami v Poľsku.
Demonštrácia však prerástla do výbuchu odporu obyvateľstva proti režimu. Ľudia požadovali okamžitý odchod sovietskych vojsk, konanie slobodných volieb, zrušenie cenzúry a vytvorenie novej vlády na čele s Imre Nagyom. Z námestia sa postupne presunuli pred budovu parlamentu, kde došlo symbolicky k zhasnutiu červenej hviezdy na streche parlamentu.
Na druhej strane barikády stál prvý tajomník vládnucej komunistickej strany Ernő Gerő, ktorý sa narodil v Trebušovciach na Slovensku. Ten už v prvý deň povstania požiadal velenie sovietskej armády v Maďarsku o vojenskú pomoc pri potlačení kontrarevolučnej vzbury. Symbolom maďarského protikomunistického odporu sa stal Imre Nagy. O jeho vymenovaní za predsedu vlády sa dozvedeli Maďari 24. októbra 1956, avšak radosť z tejto správy prehlušovali rinčiace pásy tankov, ktoré sa od skorých ranných hodín valili ulicami Budapešti.
Premiér Nagy označil povstanie za národno-demokratické hnutie, zostavil novú vládu a oznámil rozpustenie tajnej polície ÁVH (Államvédelmi Hatóság, čiže štátna bezpečnosť). Navyše vyhlásil, že Maďarsko vystupuje z Varšavskej zmluvy a stáva sa neutrálnym štátom. Keď sa začali sovietske jednotky koncom októbra z Budapešti sťahovať, o víťazstve povstania pochyboval málokto. Lenže Sovietsky zväz na čele s Nikitom Chruščovom sa nemienil svojho satelitu vzdať a už pripravoval odvetu.
Vypracovaním plánu útoku proti maďarskej revolúcii bol poverený minister obrany maršal Georgij Žukov, ktorý sa preslávil počas druhej svetovej vojny. Samotná operácia nazvaná Víchor sa začala 4. novembra. Najtvrdší odpor viac ako stotisícovej vojenskej presile kládla Budapešť. Po šiestich dňoch bojov bolo však povstanie definitívne porazené. Pri snahe o zbavenie sa komunistickej diktatúry zahynulo v Maďarsku viac ako 2100 ľudí. Celkový počet obetí povstania sa nedá presne vyčísliť. Podľa niektorých historikov ide až o státisíce obetí s tým, že maďarská komunistická vláda nechala väčšinu dôkazov zničiť.
Po krvavom potlačení antikomunistického povstania dosadila Moskva na čelo Maďarska Jánosa Kádára. Hoci bol v tom čase najnenávidenejším mužom v celej krajine, moc si udržal nasledujúcich viac ako 30 rokov. Bývalého premiéra Imre Nagya obvinili 15. júna 1958 z vlastizrady a nasledujúci deň popravili. V rokoch 1956 až 1961 popravili v Maďarsku celkovo 228 osôb.
Maďarské povstanie v roku 1956 patrí medzi najvýznamnejšie prejavy odporu proti komunistickým diktatúram v strednej a východnej Európe spolu s východonemeckým povstaním v roku 1953, júnovým povstaním v Poznani v roku 1956, s kruto potlačeným pokusom o demokratizačný proces v Československu v roku 1968, s demonštráciami v poľskom prístavnom meste Gdansk v roku 1970, ako aj vlnou protikomunistických protestov v Poľsku o desať rokov neskôr, v lete 1980, ktorá vyústila do vzniku hnutia Solidarita.
