Hlavné mesto Slovenska zažilo pred 70 rokmi dramatické chvíle, keď zamrznutý Dunaj s masívnymi ľadovými kryhami dlhodobo ohrozoval mesto. Mimoriadne dlhé a intenzívne mrazivé obdobie, ktoré tejto udalosti predchádzalo, vyvrcholilo takmer desať dní trvajúcim rozsiahlym leteckým a delostreleckým bombardovaním rieky. Skončilo sa 3. marca 1956, zabránilo ďalším záplavám a predovšetkým ochránilo piliere bratislavského Starého mosta.
Výnimočne tuhá zima
Zamrznutiu Dunaja predchádzala nepretržitá séria 34 po sebe nasledujúcich mrazivých dní. Od 26. januára do 28. februára 1956 sa priemerné denné teploty na Slovensku neustále držali pod bodom mrazu. Február toho roku sa s priemernou dennou teplotou -8,85 stupňa Celzia zapísal do histórie ako extrémne chladný mesiac, pričom až 28 dní (išlo o priestupný rok s 29 februárovými dňami) priemerná denná teplota nevystúpila nad nulu.
Najnižšia minimálna teplota bola nameraná 17. februára 1956, keď ortuť teplomera klesla na -24,6 stupňa Celzia. Celkovo bolo v tomto období sedemkrát zaznamenaných minimálnych teplôt pod -20 stupňov Celzia. Vyplýva to z historických meteorologických dát, ktoré TASR poskytol klimatológ Pavol Faško z Odboru klimatologickej služby Slovenského hydrometeorologického ústavu (SHMÚ).
Extrémne nízke teploty vytvorili ideálne podmienky na rozsiahle zamrznutie Dunaja a nahromadenie masívnych ľadových krýh dosahujúcich výšku až 1,8 metra. V okolí Rusoviec sa vytvorila takzvaná ľadová zápcha, ktorá spôsobila prudké stúpanie hladiny rieky až na kritických 912 centimetrov.
Voda sa vyliala z koryta a zaplavila veľkú časť vtedajšej Petržalky aj bratislavského prístavu, čo si vyžiadalo núdzovú evakuáciu obyvateľov a rozsiahle záchranné práce. Najväčšie obavy vyvolával strach, že tlak miliónov ton ľadu poškodí alebo úplne zničí piliere Starého mosta (vtedy Most Červenej armády), ktorý bol jediným spojením medzi brehmi.
Vojenský zásah
Keďže bežné metódy na uvoľnenie ľadu zlyhávali, situácia si vyžiadala mimoriadne riešenie. Do boja s prírodným živlom bolo nasadené letectvo vtedajšej Československej ľudovej armády (ČSĽA) v rámci operácie s krycím názvom „DUNAJ“. Podľa archívnych dokumentov, ktoré TASR sprostredkoval Vojenský historický ústav (VHÚ), sa hlavná ofenzíva začala 23. februára a trvala do 3. marca 1956. Nasadené boli najmä bitevné lietadlá typu B-33 (licenčná verzia Iliušinu Il-10), ktorých posádky denne zhadzovali špeciálne upravené trhavé bomby na kľúčové miesta ľadovej zápchy.
Cieľom bolo rozbiť ľadovú vrstvu a umožniť prietok vody. Bomby boli nastavené tak, aby vybuchovali pod hladinou a tlakovou vlnou rozlamovali ľad zdola. Okrem letectva sa využívalo aj delostrelectvo – mínomety kalibru 82 a 120 mm, húfnice 120 a 152 mm – a dynamitové nálože odpaľované ženistami.
Obyvatelia Bratislavy tak zažívali nezvyčajné divadlo: výbuchy a otrasy priamo na rieke. Celú operáciu riadilo Veliteľstvo 2. oblasti „Východ“ a medzi kľúčové osobnosti patrili generálmajor Vlastimil Novák a podplukovník Jan Jergence, veliteľ 52. pontónového pluku. TASR o tom informoval zástupca riaditeľa VHÚ a vojenský historik Peter Šumichrast.
Ľady sa pohli
Po dňoch neustáleho dunenia výbuchov a leteckých náletov nastal zlom. Dňa 3. marca o 17.15 hodine sa pätnásťkilometrová masa ľadu konečne pohla a posunula sa niekoľko kilometrov po prúde. Kritické ohrozenie mesta sa tým skončilo. Počas akcie „DUNAJ“ sa najviac trhavín – v stovkách kilogramov – spotrebovalo na Rusovskom ramene, kde vznikla hlavná zápcha. Ďalšími cieľmi bombardovania boli Zimný prístav, kde hrozilo zničenie lodí a infraštruktúry, Biskupické rameno a Malý Dunaj.
Zamrznutie Dunaja spôsobilo aj rozsiahly dopravný a hospodársky kolaps. Dunajská plavba bola na dlhé týždne úplne paralyzovaná, čo prinieslo značné hospodárske škody. Extrémne mrazy komplikovali aj pozemnú dopravu a zásobovanie mesta.
Paradoxne poslednému dňu bombardovania už predchádzalo oteplenie. Obrovské množstvo nahromadeného ľadu a dlhodobé podchladenie rieky však vyústili do kritickej situácie. Vzhľadom na masívne rozmery ľadových krýh je možné, že niektoré ich zvyšky pretrvali v chránených oblastiach a nánosoch až do začiatku leta.
Dunaj zamŕzal opakovane
Dunaj zamŕzal aj v dávnejšej minulosti – prvý historický záznam pochádza z roku 793. V roku 1242 pomohol mongolskému vládcovi Orduchánovi prejsť s armádou cez rieku a približne o päťsto rokov neskôr, v roku 1813, sa po zamrznutom Dunaji dalo prechádzať aj s naloženými vozmi.
Ľadové povodne, ako napríklad tá z roku 1850, keď hladina dosiahla 1123 centimetrov a spôsobila rozsiahle škody, dodnes pripomínajú značky na historických budovách Bratislavy. Udalosť z roku 1956 zostala v pamäti obyvateľov ako jedna z najdramatickejších zím 20. storočia a potvrdila potrebu dôslednejšej protipovodňovej ochrany.
