Niektorí filmári potrebovali desiatky miliónov dolárov, hviezdne obsadenie a obrovské filmové štáby, aby svetu ukázali, čo v nich je. Iní to dokázali s niekoľkými hercami, jednoduchou kamerou a príbehom, ktorý sa zmestil do niekoľkých minút. Práve krátke filmy začínajúcich režisérov dnes ponúkajú fascinujúci pohľad na to, kde sa začali formovať rukopisy tvorcov, ktorých neskôr spoznal celý svet.
Pri spätnom pohľade je pritom neuveriteľné sledovať, koľko z ich budúcej tvorby sa v týchto nenápadných prvotinách už nachádzalo. Spielberg v nich ukazoval cit pre obraz, Nolan experimentoval s realitou a paranojou, Scorsese s montážou a Eggers s temnou atmosférou. Tieto filmy možno nevznikali s veľkými rozpočtami, no práve vďaka nim bolo jasné, že za kamerou stojí niekto, koho sa oplatí sledovať.
Steven Spielberg – Amblin’ (1968)
Keď Steven Spielberg nakrútil Amblin’, mal iba 21 rokov a stále bol vysokoškolským študentom. Približne 26-minútový krátky film rozpráva jednoduchý príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí sa náhodne stretnú počas putovania Kaliforniou. Film je takmer bez dialógov a spolieha sa predovšetkým na obraz, hudbu a atmosféru. Spielberg ho napísal aj režíroval a nakrútil na 35 mm film. Práve Amblin’ zaujal Sidneyho Sheinberga z Universal Television, ktorý mladému režisérovi ponúkol sedemročnú zmluvu.
Dnes je zaujímavé pozerať sa na Amblin’ ako na prvú kapitolu kariéry jedného z najúspešnejších režisérov histórie. Spielberg neskôr natočil Čeľuste, Blízke stretnutia tretieho druhu, E.T. – Mimozemšťana, Indiana Jonesa, Jurský park, Schindlerov zoznam, Zachráňte vojaka Ryana či Minority Report. V jeho prvom krátkom filme síce ešte nenájdeš veľkolepé dobrodružstvá, no už v ňom možno vidieť režiséra, ktorý veľmi dobre rozumel tomu, ako rozprávať príbeh obrazom.
Stanley Kubrick – Day of the Fight (1951)
Legendárny Stanley Kubrick nezačal svoju filmársku kariéru klasickým hraným filmom. Predtým pracoval ako fotograf a práve jeho fotografické skúsenosti sa výrazne premietli do prvého krátkeho dokumentu Day of the Fight. Približne 16-minútový film sleduje jeden deň v živote profesionálneho boxera Waltera Cartiera – od jeho prípravy až po samotný zápas. Kubrick tak nevytvára iba záznam športového súboja, ale snaží sa zachytiť aj atmosféru a psychológiu človeka, ktorý sa chystá vstúpiť do ringu.
Pri dnešnom sledovaní Day of the Fight je pozoruhodné najmä Kubrickovo oko pre kompozíciu a detaily. Aj v jednoduchom dokumente dokázal nájsť dramatické momenty a vytvoriť pocit napätia. Neskôr sa jeho precíznosť naplno prejavila vo filmoch Cesta slávy, Spartacus, Dr. Strangelove, 2001: Vesmírna odysea, Mechanický pomaranč, Barry Lyndon, Osvietenie či Full Metal Jacket. Už jeho prvá filmová práca tak naznačila, že za kamerou stojí mimoriadne vizuálne premýšľajúci a nekompromisný tvorca.
Martin Scorsese – What’s a Nice Girl Like You Doing in a Place Like This? (1963)
Martin Scorsese nakrútil svoj deväťminútový krátky film What’s a Nice Girl Like You Doing in a Place Like This? ešte ako študent na New York University. Príbeh sleduje spisovateľa, ktorého posadnutosť fotografiou lode na jazere začne postupne ovládať celý jeho život. To, čo sa spočiatku javí ako obyčajná fotografia, sa pre hlavného hrdinu stáva čoraz väčšou psychickou pascou.
Oveľa zaujímavejšia než samotný jednoduchý príbeh je však forma. Scorsese už v tomto ranom filme používa animáciu, prudké strihy, montáž, zmrazené zábery a rôzne experimentálne postupy. Je to presne ten typ energie, ktorý sa neskôr stal súčasťou jeho rukopisu.
Režisér následne natočil filmy ako Taxikár, Zúriaci býk, Mafiáni, Kasíno, Gangy New Yorku, Prekliaty ostrov, Vlk z Wall Street či Ír. V jeho deväťminútovej študentskej práci už preto možno vidieť mimoriadne sebavedomého filmára.
Christopher Nolan – Doodlebug (1997)
Doodlebug trvá iba približne tri minúty, no Christopher Nolan v nich dokázal vytvoriť príbeh, ktorý pôsobí ako malá predohra k jeho neskoršej filmografii. Sleduje zanedbaného muža v špinavom byte, ktorý sa pokúša chytiť a zabiť malého tvorčeka pobehujúceho po podlahe. Čím viac sa o to snaží, tým paranoidnejšie situácia pôsobí.
Najzaujímavejší je pritom samotný záver, ktorý úplne zmení význam toho, čo divák predtým sledoval. Nolan sa už v tomto krátkom filme hrá s identitou, subjektívnym vnímaním a otázkou, čo je vlastne realita. Film si pritom sám napísal, režíroval, zostrihal a postaral sa aj o kameru. O niekoľko rokov neskôr podobné princípy rozvinul v Memente, Prestiži, trilógii Temný rytier, Počiatku, Interstellare, Dunkirku, Tenete, Oppenheimerovi a najnovšie v Odysei.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
