Vlkolaci, teda ľudia, ktorí sa dokážu zmeniť na vlky či vlkom podobné obludy, patria medzi známe hororové postavy. Podobne ako upíri, aj vlkolaci sú dnes vnímaní ako fiktívne bytosti, ktoré na nás vyskakujú z filmov, seriálov, komiksov či videohier. Dnes by sme síce už asi ťažko našli ľudí, ktorí v existenciu vlkolakov veria, ale kedysi bola viera v nich oveľa rozšírenejšia.

V tomto článku sa trochu bližšie pozrieme, kde sa vlastne predstava krvilačných vlkolakov vzala a ako si ľudia tieto bytosti predstavovali.

Prvé zmienky už v antike

Pre vlkolakov sa používalo aj označenie lykantropi, ktoré pochádza zo starogréckeho slova lukánthropos (to je spojené z dvoch slov, ktoré znamenajú „vlk“ a „človek“). Úplne najstaršie záznamy o ľuďoch, ktorí sa dokážu meniť na vlky, pochádzajú z antického Grécka. Tieto obludy nájdeme v gréckych mýtoch, a dokonca aj v historických spisoch učencov, ako Hérodotos či Pausanias. Vlkolaci sa objavovali aj v umeleckých dielach, napríklad v slávnych Premenách od Ovidia či v románe Satirikon od Petronia.

Na území Európy sa viera vo vlkolakov udomácnila už v ranom stredoveku a bola veľmi rozšírená. Z dobových záznamov sa môžeme dozvedieť, že ľudia niekedy upírov a vlkolakov brali ako jednu bytosť. Aj o vlkolakoch sa hovorilo, že pijú ľudskú krv či požierajú mäso svojich obetí. Často sa spájali aj s čarodejníctvom a okultnými praktikami. Viacero ľudí, ktorí skončili na hranici, sa pri mučení „priznalo“, že dokázali meniť svoju podobu na rôzne zvieratá (medzi nimi aj vlky).

Procesy s údajnými vlkolakmi prebiehali napríklad v Nemecku, Litve, Estónsku či v dnešnom Švajčiarsku. Tým najznámejším bol zrejme prípad farmára menom Peter Stumpp, ktorý bol obvinený z toho, že je čarodejník, vlkolak, sériový vrah a kanibal. Popravili ho v roku 1589.

Ako spoznať vlkolaka?

Ako vlkolaci podľa našich predkov vyzerali? Odpoveď na túto otázku nie je úplne jednoznačná, pretože v rôznych kútoch sveta si vlkolakov predstavovali inak. Väčšina tvrdení sa ale zhodne na tom, že dotyční ľudia sa na vlky menili pri splne mesiaca. S úsvitom sa najčastejšie opäť zmenili na človeka, hoci niektoré prípady uvádzajú príklady vlkolakov, ktorí vo vlčej podobe prežívali permanentne.

Tradovalo sa ale, že vlkolak sa môže premeniť aj na rôzne iné zvieratá (najčastejšie išlo o medveďa, mačku či psa). Vlkolaci následne zabíjali dobytok, ale aj ľudí. Ostatní ľudia ich považovali za služobníkov Satana a mocných čarodejníkov. Hovorilo sa tiež, že vlkolaka možno spoznať aj v jeho ľudskej podobe. Títo ľudia mali vraj čierne spojené obočie, husté ochlpenie, zahnuté nechty a zvieracie uši.

Spôsoby premeny

Vlkolakom sa človek mohol stať rôznymi spôsobmi. V prvom prípade sa ním človek stal, ak sa narodil nohami napred, ak mal po narodení viditeľné zuby, či ak sa narodil počas splnu alebo presne na Vianoce. Zároveň sa ním človek mohol stať aj vtedy, keď ho prekliala čarodejnica alebo pohrýzol iný vlkolak. Stojí za zmienku, že za nebezpečné sa považovalo aj to, keď sa človek napil z vlčej stopy. Pred kliatbou neboli chránení ani mŕtvi. Ak totiž cez hrob prebehol kohút, mačka či pes, dotyčný mŕtvy vstal z mŕtvych ako vlkolak.

Zaujímavé ale je, že nie vždy boli vlkolaci líčení ako zlé bytosti. Záležalo totiž na okolnostiach, za akých sa človek vlkolakom stal. Pokiaľ sa ním už narodil, bol vnímaný ako vyslanec pekelných síl a zlé monštrum. Na druhej strane, keď sa človek stal vlkolakom v dôsledku kliatby, väčšinou ľuďom neškodil. Jeho kliatbu tiež bolo možné zlomiť.

Schopnosť meniť sa na zvieratá, vrátane vlkov, bola pripisovaná aj niektorým kresťanským svätcom. Vlkolakov sa dalo zbaviť hneď niekoľkými metódami. Pomáhali sväté predmety, ako krucifix, svätená voda či hostie, ale aj striebro. V podstate sa dá povedať, že metódy ochrany pred vlkolakmi boli veľmi podobné ako v prípade upírov.

Historické prípady

Viera vo vlkolakov bola rozšírená prakticky na celom svete. Existuje tiež viacero historických prípadov vrážd a úmrtí, z ktorých boli obviňovaní práve vlkolaci. To bol prípad už spomínaného Petera Stumppa, ale napríklad aj francúzskeho sériového vraha Gillesa Garniera. Priznal sa k vraždám niekoľkých detí, ktorých mäso zjedol. Tvrdil tiež, že sa mu v lese zjavil prízrak, ktorý mu dal schopnosť meniť sa na vlka. V roku 1573 ho upálili na hranici.

Známym je aj prípad Beštie z Gévaudanu, ktorému sme sa venovali aj v samostatnom článku. Medzi rokmi 1764–1767 dochádzalo vo francúzskej provincii Gévaudan k útokom zvieraťa, ktoré napádalo osamelých ľudí a neskôr aj početné skupinky.

Obetiam beštia prehryzla hrdlo, na viacerých z nich boli jasne viditeľné známky kanibalizmu. Dodnes nie je úplne jasné, čo za zviera (či zvieratá) vtedy ľudí napádalo. Podľa výpovedí tých, čo prežili jej vyčíňanie, sa beštia podobala vlkovi či vlkovi podobnej oblude, čo veľmi rýchlo spôsobilo, že vydesení obyvatelia si začali s hrôzou šepkať o vlkolakovi. Celkovo sa tomuto tvorovi pripisuje približne 113 obetí.

Za vlkolaka sa označoval aj Manuel Blanco Romasanta, ktorý bol vôbec prvým sériovým vrahom v Španielsku. Priznal sa k 9 vraždám, hoci existuje podozrenie, že zabil viac ako 20 ľudí. V roku 1863 ho odsúdili na smrť a popravili.

Čo na to vedci?

Názory vedeckej obce sú v tomto prípade (rovnako ako v prípade upírov, čarodejníc a iných nadprirodzených bytostí) jednoznačné: žiadni vlkolaci neexistujú a nikdy neexistovali. Vymysleli si ich poverčiví ľudia, ktorí do týchto predstáv projektovali vlastný strach z vlkov. Tie boli v minulosti výrazne premnožené a často útočili na ľudí.

Historici sa domnievajú, že vo viacerých prípadoch boli ako vlkolaci označení ľudia trpiaci psychickými poruchami či psychózami. Do úvahy prichádzajú ochorenia ako schizofrénia, disociatívna porucha či genetické ochorenia ako Downov syndróm. Istú rolu mohli zohrať aj halucinogény nachádzajúce sa v hríboch či zhnitom obilí.

Netreba tiež zabúdať na silnú poverčivosť, náboženský fanatizmus a paranoju, ktorá bola pre obyvateľstvo danej doby typická. Zaujímavé ale je, že neskôr prišli psychiatri s diagnózou klinickej lykantropie. Podľa nich ide o extrémne vzácny prejav duševnej poruchy, pri ktorej dotyčný človek trpí bludom, že je skutočný vlkolak a dokáže sa premeniť na vlka. Existujú domnienky, že podobnou poruchou možno trpel aj vyššie spomínaný sériový vrah Manuel Blanco Romasanta.

Klinická lykantropia sa ako samostatná diagnóza neuvádza, skôr je vnímaná ako sprievodný jav pri schizofrénii a rôznych psychotických chorobách, ktoré zahŕňajú preludy a halucinácie.

Odraz v kultúre

S vlkolakmi sme sa stretli v nespočetnom množstve románov či filmov. Za všetky môžeme spomenúť fantasy román The Wolf Leader od Alexandra Dumasa či hororovú novelu Lokis od Prospera Mériméea. Filmov s týmito obludami máme tiež požehnane.

Určite treba spomenúť klasiku The Wolf Man z roku 1941 od štúdia Universal. Zaujímavým kúskom je aj hororová dráma Vlk od Mikea Nicholsa s Jackom Nicholsonom v hlavnej úlohe. Vcelku slušným hororom je aj snímka Bratstvo vlkov – Hon na beštiu, ktorá sa zaoberá vyššie zmieneným prípadom Beštie z Gévaudanu.

Za pozornosť stojí aj séria Kvílenie vlkolakov (1981), Americký vlkolak v Londýne (1981), Van Helsing (2004), Trick ‚r Treat (2007) či Vlkolak (2010).