Hodnota IQ je stále považovaná ako základný bod na určenie inteligencie človeka. Faktom ale je, že viacero odborníkov IQ testy spochybnilo s tým, že o celkovej inteligencii nehovoria príliš veľa. Okrem inteligenčného kvocientu sú totiž dôležité aj jej iné zložky (napr. emocionálna inteligencia).
Dá sa tiež povedať, že pokiaľ má niekto vysoké IQ, ešte to automaticky neznamená, že sa mu bude dariť v praktickom živote. Práve naopak, v bežných činnostiach by ho mohol predstihnúť niekto, kto má IQ výrazne nižšie. Napriek tomu nám tieto testy môžu poskytnúť aspoň nejakú orientáciu.
Poznáš ale meno a príbeh človeka, ktorý mal údajne najvyššie IQ v celej histórii? Bol ním William James Sidis, ktorého IQ sa malo pohybovať v neuveriteľnej hodnote 270 bodov. Len pre ilustráciu, bežné IQ sa pohybuje v rozsahu 90 až 110, géniovia majú potom IQ 140, prípadne viac. Dá sa teda povedať, že Sidis ich výrazne predbehol. Ako sa to ale prejavilo v jeho živote?
Zázračné dieťa
William James Sidis sa narodil 1. apríla 1898 v americkom New Yorku do židovskej rodiny. Jeho rodičia Boris Sidis a Sarah Mandelbaum pochádzali z Ukrajiny, odkiaľ ale boli nútení utiecť kvôli zvyšujúcemu sa antisemitizmu a pogromom. Obaja boli vzdelanci a intelektuáli. Boris pracoval ako psychiater, Sarah bola absolventkou medicíny.
K vzdelávaniu a poznaniu viedli aj svojho syna Williama. Ich spôsobu výchovy sa ale neskôr dostalo výraznej kritiky. Sidisovci boli totiž pevne presvedčení, že ich syn je výnimočný, a boli odhodlaní z neho „vyrobiť“ génia. Často pri tejto svojej snahe boli neoblomní a miestami až agresívni. Tieto výchovné praktiky sa na malom Williamovi začali rýchlo prejavovať, prispela k tomu však aj nesporná vrodená inteligencia, ktorú podedil po svojich rodičoch.
Už ako malý chlapec privádzal svoje okolie k úžasu. Tak napríklad sa úplne sám naučil čítať noviny, a to už v 18 mesiacoch. Neskôr preukázal ohromný talent na jazyky. Ako osemročný ovládal osem jazykov, konkrétne gréčtinu, ruštinu, nemčinu, hebrejčinu, aramejčinu, turečtinu, latinčinu a francúzštinu.
Jeho záujem o jazyky ho dokonca priviedol k tomu, aby vytvoril vlastný, úplne nový jazyk. Nazval ho Vendergood a výrazne sa pri jeho tvorbe nechal ovplyvniť latinčinou. Vytvoril ho vo svojich ôsmich rokoch. Písal tiež poéziu vo francúzštine a napísal aj román.
Najmladší študent na Harvarde
Williamov otec nemal o jeho genialite pochybnosti. Keď Sidis oslávil deväť rokov, jeho otec nástojil na tom, aby začal študovať na prestížnej Harvardovej univerzite. Škola ho najprv odmietla zapísať pre jeho nízky vek. Jeho otec sa však nevzdal a Sidis napokon na univerzitu naozaj nastúpil, hoci o pár rokov neskôr.
Ako 11-ročný sa ale aj tak stal najmladším študentom v dejinách Harvardu. Vynikal najmä v matematike a na univerzite dokonca prednášal harvardskému matematickému klubu o štvordimenzionálnych telesách. Svojimi znalosťami šokoval mnohých profesorov a matematikov, ktorí mu veštili veľkú budúcnosť.
O mladého génia sa začali zaujímať aj novinári, hoci Sidis si na svetlá reflektorov a slávu nikdy príliš nepotrpel. Jeho pobyt na Harvarde navyše nebol šťastný. Mladý génius si musel vytrpieť šikanu zo strany starších študentov, čo nezriedka vyústilo aj vo fyzické násilie. Sidisovi sa posmievali pre jeho introvertnosť, ale aj presvedčenie, že chce do konca života žiť v celibáte. Ako 16-ročný získal titul bakalára a bol odhodlaný stiahnuť sa do ústrania.
Jeho rodičia však mali iné plány a zo svojho syna chceli mať rešpektovaného akademika. S ich pomocou napokon Sidis získal prácu ako asistent na katedre matematiky na Riceovej univerzite. Na tento post nastúpil ako 17-ročný a vyučoval euklidovskú a neeuklidovskú geometriu a trigonometriu. Aj tu sa však opakoval scenár ako z Harvardu.
Konflikt so zákonom
Sidis sa stával terčom šikany starších študentov a na škole tak vydržal len necelý rok. Okrem toho narastala aj jeho frustrácia z učiteľského povolania. Sám sa totiž za dobrého učiteľa nikdy nepovažoval. Napokon ani nedokončil svoj rozpracovaný doktorát z matematiky a namiesto toho začal na Harvarde študovať právo.
Titul získal v roku 1919. V tom istom roku sa zároveň dostal do potýčky so zákonom. Ako presvedčený socialista sa totiž zúčastnil na protestnom pochode, ktorý sa zvrhol v násilie. Sidisa zatkla polícia a súd ho odsúdil na 18 mesiacov za mrežami.
Pred súdom Sidis tiež vyjadril svoj antimilitaristický postoj a nesúhlas s účasťou Spojených štátov v prvej svetovej vojne, ako aj svoj radikálny ateizmus. V tomto čase sa tiež zblížil s novinárkou Marthou Foley, hoci predtým vyhlasoval, že ho ženy príliš nepriťahujú. Tento vzťah ale nemal dlhé trvanie, svoju rolu pri jeho rozpade pravdepodobne zohrala aj Sidisova asexualita.
Vďaka intervencii jeho otca Sidis vo väzení napokon neskončil, namiesto toho si svoj trest odpykal v sanatóriu v New Hampshire. Spoločnosť mu robili jeho rodičia, ale ich vzájomné vzťahy boli chladné. Sidisovi sa vyhrážali, že ho nechajú zavrieť na psychiatriu, ak svoje správanie nezmení. Sidis k nim v tomto období už pravdepodobne necítil žiadne vrelé city.
Život v ústraní a špekulácie
Po vypršaní trestu sa Sidis v roku 1921 vrátil do New Yorku a definitívne dal zbohom akademickej kariére. Stiahol sa do ústrania a prerušil kontakt aj s rodičmi. Pracoval vo viacerých, často manuálnych a nezaujímavých zamestnaniach (napríklad zaisťoval chod sčítacích strojov). Nepoužíval ani vlastné meno, ale rôzne pseudonymy. Rozvinula sa uňho aj zvláštna obsesia: začal zbierať trolejbusové lístky a napísal o nich dokonca aj knižnú analýzu. Okrem toho sa venoval samoštúdiu americkej histórie, o ktorej tiež napísal (1200-stranovú) knihu.
Zaujímal sa aj o kozmológiu, filológiu, kultúru amerických Indiánov či stavebníctvo. Občas sa nechal prehovoriť, aby skupine priateľov vo svojom malom byte prednášal, najčastejšie o americkej histórii. Vlastnými silami publikoval niekoľko odborných publikácií, kníh a článkov (často pod falošnými menami). Zaujímal sa aj politickú vedu, svoje vyššie zmienené socialistické presvedčenie rozviedol do vlastnej originálnej filozofie, ktorá mala prvky libertarianizmu so silným sociálnym akcentom.
Žil v ústraní a v tichosti a stýkal sa len s najbližšími priateľmi. Mnohí bádatelia sa ale zhodujú, že práve toto obdobie jeho života bolo najšťastnejšie. V roku 1937 o ňom však znova vyšiel novinový článok. Reportéri magazínu New Yorker sa snažili vypátrať bývalého detského génia a zistiť, čo sa s ním stalo. Sidisovi sa článok nepáčil a novinárov zažaloval.
Tvrdil, že o ňom rozširovali klamstvá, ponížili ho a poškodili jeho povesť a právo na súkromie. Sudca ale jeho tvrdenia zamietol, hoci samotnému Sidisovi vyjadril sympatie. William James Sidis zomrel v roku 1944 na mozgovú príhodu. Mal len 46 rokov.
Po Sidisovej smrti sa vyrojili špekulácie o tom, či bolo jeho IQ naozaj také vysoké, ako sa tvrdilo. Kritici upozorňovali, že tento údaj bol úmyselne zveličený Sidisovou sestrou Helen a jeho matkou. Abraham Sperling z Aptitude Testing Institute, ktorý IQ Sidisovi meral, však tvrdil, že jeho inteligenčný kvocient bol naozaj ohromujúci a pohyboval sa v intervale 250 až 300.
