S novým seriálom EMEFKA „Kamarát sa pýta“ ste sa už mali možnosť zoznámiť. Tiež sme si v krátkosti predstavili našu cennú spolupracovníčku, ktorou je Mudr. Jana Bendová PhD, všeobecná lekárka pre dospelých a hlavná odborníčka pre všeobecné lekárstvo na Ministerstve zdravotníctva SR.
Tentoraz sme pani doktorke Bendovej položili niekoľko otázok o jej osobe, práci a slovenskom zdravotníctve. O zaujímavé odpovede nie je núdza! V čom je slovenské zdravotníctvo lepšie od britského? Ako fungujú vzťahy medzi pacientom a lekárom? Dozvedeli sme sa tiež, že práca lekára so sebou vie priniesť nejednu šialenú historku, ako vystrihnutú z filmov!
Prečo ste si vybrali kariéru lekára? Vďaka komu a čomu ste dnes tam, kde ste?
Od malička ma fascinovalo ľudské telo, ktoré napriek všetkej tej anatomickej a biochemickej komplikovanosti dokáže fungovať v nádhernej harmónii. Teda dovtedy, kým sa v ňom niečo nepokazí. Verila som, že lekári sú schopní pokazenú „súčiastku“ opraviť a pacienta tak vyliečiť.
Navyše som ako dieťa mala skvelú obvodnú lekárku, ktorú som obdivovala hlavne v tom, ako vedela komunikovať s deťmi aj s ich rodičmi. Bola krásna, múdra a šikovná a ja som chcela byť takou tiež.
Veľká vďaka patrí mojim rodičom, ktorí ma celý život podporovali v dosiahnutí všetkého, čo som si zaumienila, hoci sa im obom (stavebným inžinierom) moje rozhodnutie ísť študovať medicínu spočiatku neveľmi pozdávalo. Chceli mi totiž pomáhať s rysovaním výkresov.
Zo všetkých špecializácií som si vybrala práve všeobecné lekárstvo, pretože ho považujem za ľudskú stránku medicíny – všeobecný lekár svojich pacientov dobre pozná, dokáže odlíšiť, kedy treba vyšetrovať a naordinovať lieky a kedy stačí vypočuť, aby sa pacientovi uľavilo.
Čo je najdôležitejšie pri objasňovaní odborných tém laikom?
Každý človek je špecifický – vzdelaním, skúsenosťami, či chápaním súvislostí o fungovaní ľudského tela. Preto považujem za dôležité prispôsobiť jazyk, ktorým sa prihováram publiku, ktoré ma počúva. Bolo tradíciou, že lekár sa musí vyjadrovať odborne (rozumej komplikovane), aby si udržal autoritu. Ja mám opačný názor.
Je potrebné, aby pacient porozumel svojmu zdravotnému problému alebo chorobe, pretože potom lepšie chápe, čo môže pre svoje vyliečenie urobiť on sám a lepšie pri liečbe spolupracuje. Často sa mi v ambulancii stáva, že príde pacient s nálezom od špecialistu, aby som mu ho „preložila do ľudskej reči“. V súčasnom uponáhľanom priestore akoby nebolo dosť času na komunikáciu. To je ale škoda.
Aké sú najrozšírenejšie mylné predstavy o lekárskom povolaní medzi Slovákmi? (ohľadom kompetencií, náplne práce, povinností…)
Vnímam medzi Slovákmi veľmi pasívne prijímanie svojho zdravotného stavu. „Som chorý, pani doktorka, robte so mnou niečo“. Tak to ale nefunguje. Veľkú časť zodpovednosti za svoje zdravie a priebeh ochorenia musí prevziať na seba každý z nás. Častokrát ľudia nechápu, že ich nevhodná životospráva im ničí telo, a že prestať fajčiť a začať sa hýbať až po prvom infarkte nestačí.
To už je neskoro, vtedy sú už všetky cievy v tele dostatočne zničené a lekári už len „hasia“ následky. Stáva sa mi, že pacientovi s vysokou hladinou cholesterolu v krvi vysvetľujem, ako má v strave znížiť príjem živočíšnych tukov, a on mi potom povie: „Pani doktorka, dajte mi radšej lieky…“
Má slovenské zdravotníctvo nejaké špecifiká, ktorými sa odlišuje od zahraničia?
Pravdaže má, niektoré odlišnosti sú pozitívne a niektoré nie. Na Slovensku máme najlepšie dostupnú všeobecnú zdravotnú starostlivosť. Teda, keď si ráno zmyslím, že chcem, aby sa na moje boľavé hrdlo alebo seknuté kríže dnes pozrel môj všeobecný lekár, tak sa dnes aj pozrie.
V mnohých krajinách takáto možnosť nie je. Napríklad, vo Veľkej Británii sa na vyšetrenie k všeobecnému lekárovi čaká bežne 2 týždne. Tým, že je všeobecný lekár na Slovensku taký dostupný, mám pocit, že sa tým devalvuje jeho hodnota.
Na druhej strane, slovenský všeobecný lekár má z každej strany tak oklieštené kompetencie, či už v diagnostike alebo liečbe, že je nútený častokrát poslať pacienta k špecialistovi, aj keby jeho stav vedel vyriešiť sám (napríklad točenie hlavy alebo alergickú nádchu). Práve o odstránenie takýchto bariér v starostlivosti o pacientov sa ako hlavná odborníčka Ministerstva zdravotníctva pre všeobecné lekárstvo usilujem.
Ktorý orgán ľudského tela Vás najviac fascinuje?
Mňa fascinujú pľúca a proces dýchania. Je nádherné, aké to je synchronizované, čo všetko sa pri každom nádychu a výdychu deje. Mňa normálne poteší, keď je potrebné v ambulancii niekoho popočúvať fonendoskopom. Pre mňa to je relax, možno taký ako pre niekoho počúvanie hudby.
Môže mať lekár nejakého obľúbeného pacienta? Máte takého Vy?
Počas tých 13 rokov praxe v ambulancii sa z mojich priateľov a susedov stali moji pacienti a naopak – z niektorých mojich pacientov zase priatelia. Je to prirodzené, keď si s niekým ľudsky sadnete.
V mojej práci sa ale snažím pristupovať ku všetkým rovnako, či už sú moji príbuzní a priatelia, alebo nie. Dokonca aj môj otec, keď ku mne príde ako pacient, si sadne do čakárne a čaká, kým príde na rad ako ostatní pacienti. Potom mi porozpráva najnovšie klebety, ktoré sa o mne dozvedel v čakárni. Ach, tí dôchodcovia…
Spomínam si, ako sa mi pred pár rokmi stalo, že som pri počúvaní pacienta fonendoskopom zatúžila pobozkať ho na chrbát. Samozrejme, že som sa zachovala profesionálne a neurobila som to. Ale prezradím vám, že v tom muselo byť nejaké kúzlo, tá chémia bola jednoducho taká silná, že sme dnes partnermi.
Aký najväčší „fail“ alebo trapas sa Vám prihodil počas lekárskej praxe?
Snažím sa zapamätať si mená všetkých mojich pacientov, no občas sa mi stane, že sa netrafím. To považujem za fail, hoci som možno na seba prísna. Najtrápnejšiu situáciu som ale zažila vtedy, keď mi pacient ako poďakovanie priniesol čipkované nohavičky. Keby len to, tie nohavičky boli o 2 čísla väčšie…
Existuje druh pacienta, ktorý si myslí, že medicínskym otázkam rozumie lepšie ako lekár. Je takýchto pacientov v súčasnosti viac ako v minulosti?
S úspechom internetu, googlu a hlavne poradní typu Modrý koník pozorujem v praxi rast takéhoto typu osobností. Na jednej strane je fajn, keď si pacient naštuduje základné informácie, lepšie sa mi potom s ním komunikuje. Na druhej strane viem, že každý pacient s bolesťou hlavy, ktorý sa snažil diagnostikovať sám, príde do ambulancie s tým, že má nádor na mozgu. Pritom je rakovina mozgu extrémne zriedkavou diagnózou.
Takáto situácia je pre mňa ako lekára ťažká, pretože ma to stavia do pozície, že musím ja dokazovať, že to rakovina mozgu nie je. Niektorých pacientov takéto naštudovanie informácií tak psychicky zruinuje, že hoci sa závažná diagnóza nepotvrdí, podvedomý strach v nich pretrváva ešte niekoľko týždňov až mesiacov potom.
Keby to bolo také jednoduché, nebolo by potrebné študovať 6 rokov medicínu a potom ešte minimálne 3 roky do atestácie. Až roky praxe urobia z lekára skutočného odborníka.
Čo podľa vás potrebuje slovenské zdravotníctvo k tomu, aby si zlepšilo povesť a napredovalo?
Slovenské zdravotníctvo má kvalitný ľudský potenciál, šikovné sestry a vzdelaných lekárov, ale myslím si, že na Slovensku sa oveľa väčší dôraz kladie na nové technológie a na moderné prístrojové vybavenie ako na ľudské zdroje.
Som presvedčená o tom, že je potrebné investovať viac do primárnej zdravotnej starostlivosti ako do špecializovanej a do nemocníc, aby viac zdravotných problémov dokázal vyriešiť všeobecný lekár. Bolo by to nielen prirodzené, ale aj efektívne a v neposlednom rade by to aj ušetrilo čas a peniaze pacientom. Tento môj názor je podporený vedeckými faktami, skúsenosťami zo zahraničia ako aj analýzou Svetovej banky z roku 2018.
V akej oblasti by ste sa chceli zdokonaliť Vy?
Celý život sa túžim vzdelávať a stále sú oblasti, v ktorých by som sa chcela zlepšovať. Láka ma napríklad manuálna medicína, ktorá dokáže urobiť s pacientom „zázrak na počkanie“, hlavne pri bolestiach chrbtice. Mojím snom zostáva stať sa rodinným lekárom, teda mať možnosť starať sa o celé rodiny – od maličkých detí, cez dorast, dospelosť až po starobu.
Závidím lekárom v krajinách, kde takýto systém funguje. Zatiaľ ma aspoň poteší, keď niekto ku mne, do „dospeláckej“ ambulancie, príde aj s dieťaťom. U nás sú deti vítané a vždy rozjasnia náš deň.
Aká je vaša najvtipnejšia príhoda z ordinácie?
Je ich viac než dosť. K preventívnej prehliadke patrí aj vyšetrenie ranného moču. Pacienti si tento moč nosia z domu. Jedno ráno nás pacient prekvapil. Priniesol moč v takomto elegantnom poháriku. Prišiel autom – pri šoférovaní držal pohárik v jednej ruke a v druhej volant… nechcem vedieť, čo sa dialo na zákrutách.
