Prenasledovanie čarodejníc patrí k temným kapitolám histórie. Padli mu za obeť státisíce žien

Desivé prenasledovanie nevinných, ktorí po krutom mučení končili na hranici.

Zdroj: Wikimedia Commons

Takzvané hony na čarodejnice patria k desivým kapitolám histórie. Počas nich bolo zatknutých, mučených a popravených tisíce nevinných, najmä žien. Odhady hovoria, že počet zmarených životov sa mohol šplhať až k číslu 500-tisíc. O tomto temnom období dejín si niečo viac povieme v tomto článku.

„Čarodejnicu nenecháš nažive!“

Viera v mágiu a čarodejníctvo je stará ako ľudstvo samo. Prvé zmienky o údajných čarodejniciach a čarodejníkoch nájdeme už v staroveku. Nevyhýbali sa antickému Rímu, starovekej Babylonii či Indii. Základ pre prenasledovanie domnelých čarodejníc položila aj Biblia, konkrétne kniha Exodus, kde nájdeme priamy príkaz: „Čarodejnicu nenecháš nažive!“

Najväčší rozmach zažili čarodejnícke procesy približne medzi rokmi 1450 až 1750. Prípady podobných procesov by sme mohli vysledovať aj skôr, ale pravdou je, že neboli príliš časté. Viaceré cirkevné autority sa k problematike čarodejníctva stavali negatívne a procesy považovali za výsledok povier. Pokiaľ aj k nejakým procesom dochádzalo, často sa údajnej čarodejnici uložil mierny trest pokánia, prípadne exkomunikácia z cirkvi.

Johann Jakob Wick/Wikimedia Commons (https://en.wikipedia.org/wiki/Witch-hunt#/media/File:Wickiana5.jpg)

Pápež Ján XXII. však už v roku 1326 vydal bulu Super illius specula, ktorá čarodejníctvo stotožnila s kacírstvom. Inkvizícia mala právo kacírov mučiť, kým sa nepriznajú. Napriek tomu treba dodať, že procesy s kacírmi a údajnými čarodejnicami boli stále skôr vzácne. To sa ale začalo radikálne meniť koncom 15. storočia. V roku 1484 vydal pápež Inocent VIII. neslávne známu bulu Summis desiderantes affectibus, v ktorej podporil inkvizítorov Heinricha Kramera a Jacoba Sprengera.

Vyslal tým teda signál, že prenasledovanie čarodejníc je nielen v poriadku, ale je povinnosťou každého skutočného kresťana. Práve táto bula otvorila dvere masovému prenasledovaniu a čarodejníckym procesom, ktoré si vyžiadali najviac obetí.

Kladivo na čarodejnice

Samotný Heinrich Kramer, ktorý bol dominikánsky mních a inkvizítor, tiež v roku 1486 vydal spis Malleus maleficarum (v preklade Kladivo na čarodejnice). V niektorých vydaniach je ako spoluautor uvádzaný aj Jacob Sprenger, hoci historici sa domnievajú, že jeho meno bolo k spisu prilepené až ex post a v skutočnosti ide o Kramerovo dielo.

Malleus maleficarum obsahuje podrobné informácie o čarodejniciach a ich praktikách, popisuje aj postupy používania mučenia a trestov pre odsúdených. V niektorých článkoch sa môžeme dočítať, že spis Malleus maleficarum bol niečo ako „základná príručka“ pre všetkých inkvizítorov pri nasledovných čarodejníckych procesoch, to však nie je pravda.

Profimedia

Hoci Kramera podporil aj spomínaný pápež Inocent VIII., tomu sa pre svoj spis nepodarilo nájsť podporu medzi kresťanskými duchovnými. Viacerí z nich knihu odsúdili ako nemorálnu, keďže schvaľovala to najhoršie mučenie. Historici sa dnes zhodujú, že Heinrich Kramer bol psychicky narušený muž, ktorý fanaticky nenávidel ženy. Zároveň bol posadnutý sexom a mnohé podrobné líčenie pohlavného styku čarodejníc s démonmi či diablom v podobe zvieraťa nájdeme aj v jeho neslávnom spise.

Inšpiráciou pre jeho napísanie bol pravdepodobne jeho konflikt so ženou menom Helena Scheuberin. O jej živote je známe len málo, ale podľa všetkého sa narodila v Rakúsku a išlo o ženu, ktorá bola výrazne nezávislá a vždy priamo hovorila, čo si myslí. Scheuberin veľakrát vyhlasovala, že Kramer je „vtelený diabol a zlý človek“, a hovorí sa, že keď okolo neho prechádzala na ulici, opľula ho.

Profimedia

Reakcia prišla rýchlo. Helena Scheuberin bola obvinená z čarodejníctva a vykonávania čiernej mágie. Aj počas jej procesu sa Kramer zameriaval hlavne na sexuálny aspekt jej údajných zločinov, za čo si vyslúžil pokarhanie od biskupa. Na základe dokazovania sa následne podarilo odhaliť, že viacero svedkov bolo voči Helene Scheuberin zaujatých, navyše v tej dobe sa čarodejníctvo ešte väčšinou netrestalo smrťou.

Scheuberin tak bola oslobodená a sudcovia jej uložili pokánie. Kramer zúril a stále sa snažil prípad zvrátiť. Jeho fanatická nenávisť dospela do takého bodu, že mu biskup Karl Golser vyslovene prikázal, aby sa prípadom ďalej nezaoberal, a dokonca ho označil za šialenca.

Mučenie a trest

Mučenie bolo neoddeliteľnou súčasťou čarodejníckych procesov. Využívalo sa na to, aby sa obvinení priznali. Obvinení sa ponárali do vody, bodali ihlami, drvili im palce (pomocou palečnice) a nohy (španielskou topánkou) či ich vyťahovali na škripec.

Je asi pochopiteľné, že takmer všetci sa po takomto neľudskom mučení priznali, hoci boli nevinní. Aj mnohí tí, ktorí sa zastrájali, že sa nikdy nepriznajú, sa často už pri samotnom pohľade na mučiace nástroje zrútili a priznali vymyslené obvinenia.

Wikimedia Commons (https://en.wikipedia.org/wiki/Witch-hunt#/media/File:Wickiana4.jpg)

Vinné čarodejnice boli takmer bez výnimky odsúdené na trest smrti, ktorý sa najčastejšie vykonával upálením na hranici. Verilo sa totiž, že oheň má očistnú moc a spolu s čarodejnicou zničí aj samotné temné kúzla. Na území Spojených štátov sa mučenie využívalo tiež, ale v prípade trestu smrti sa vinníci väčšinou obesili.

Medzi najznámejšie a najhoršie čarodejnícke procesy, ktoré sa na území Ameriky odohrali, boli tie z mestečka Salem zo štátu Massachusetts z rokov 1692 a 1693. V centre bola skupina mladých dievčat, ktoré dostávali nevysvetliteľné záchvaty. Lekár určil, že ide o následok čarodejníckej kliatby.

Tieto dievčatá následne tvrdili, že dokážu vidieť démonov a čarodejnice. Začali obviňovať obyvateľov mesta, väčšinou ženy. Výnimkou ale neboli ani deti. Hoci obvinení v tomto prípade neboli mučení, súd odmietol uznať ich vyhlásenie o nevine. Skupina dievčat totiž tvrdila, že ide o diablových vyslancov, priamo na súde mali záchvaty a pravdepodobne aj halucinácie.

Celkovo bolo počas salemských procesov popravených 19 nevinných ľudí. Mnohí ďalší skončili vo väzení.

Shutterstock

Procesy na Slovensku a v Česku

Čarodejnícke procesy sa nevyhli ani Slovensku či Česku, hoci je pravdou, že tu zväčša nedosahovali takú intenzitu. To ale neznamená, že neboli brutálne a krvavé. Medzi najznámejšie procesy patria tie na Šumpersku, ktoré prebiehali v rokoch 1678 až 1696 vo Velkých Losinách na území Česka.

Tým sme sa venovali aj v samostatnom článku. Predsedal im právnik a laický inkvizítor Jindřich František Boblig z Edelstadtu, ktorý má na svedomí viac ako 100 popravených. Na hranici skončil aj obľúbený kňaz Kryštof Lautner, ktorý sa snažil Bobliga zastaviť.

Jan Pešula/Wikimedia Commons (https://cs.wikipedia.org/wiki/%C4%8Carod%C4%9Bjnick%C3%A9_procesy_na_losinsk%C3%A9m_panstv%C3%AD#/media/Soubor:Sobotin_St_Lawrence_church_monument.JPG)

Čarodejnícke procesy v Sliezsku (Jesenicko) sa konali v rokoch 1622 až 1684. Inkvizičný tribunál viedol biskupský advokát Jan Grosser. Celý prípad odštartoval manžel Barbory Smiedovej, ktorý svoju ženu obvinil, že ho chcela zabiť otráveným syrom a mágiou spôsobila uhynutie dobytka.

Po mučení Smiedová označila ďalších päť nevinných, ktorí následne po mučení označovali ďalších a ďalších ľudí. Celkovo bolo v týchto procesoch upálených minimálne 350 ľudí, niektoré odhady hovoria až o 500 popravených. Presné údaje nemáme, keďže protokoly zo súdov boli v 19. storočí zničené.

Na území dnešného Slovenska neexistovala svätá inkvizícia, takže procesy s domnelými čarodejnicami mali na starosti svetské súdy (to ale nebolo nič zvláštne, keďže čarodejníctvo bolo vnímané ako cirkevno-svetský zločin). Podľa historických záznamov sa úplne prvá poprava odsúdenej čarodejnice odohrala v roku 1506 v meste Štítnik. Rôzne procesy sa ale konali aj v Košiciach, Banskej Štiavnici, Bratislave, Komárne a v Bardejove.

Wikimedia Commons (https://cs.wikipedia.org/wiki/%C4%8Carod%C4%9Bjnick%C3%A9_procesy_ve_Slezsku#/media/Soubor:Hexenverbrennung_Bilder_Cautio.JPG)

V Bratislave (teda Prešporku) bola prvou upálenou ženou Agatha Toott Borlobaschin. Upálili ju pri Michalskej bráne v roku 1602 a na mieste jej popravy je dodnes pamätná tabuľa. Celkovo na území Slovenska počas prenasledovania čarodejníc zahynulo približne 250 nevinných ľudí. Počet obetí však môže byť vyšší. Úplne posledné tri ženy obvinené z čarodejníctva na Slovensku upálili v roku 1741 v Krupine.

Čarodejnícke procesy na území Európy definitívne skončili v prvej polovici 18. storočia, keď Mária Terézia vydala trestný poriadok, ktorým zrušila mučenie a výrazne zmiernila tresty. Vyhlásila, že žiadne čarodejnice neexistujú a všetci ľudia sú si pred zákonom rovní.

Náboženský fanatizmus a hystéria

Problematikou čarodejníckych procesov sa zaoberalo a zaoberá mnoho historikov, sociológov, psychológov aj psychiatrov. Podľa nich za ne mohol náboženský fanatizmus, náboženská hystéria a silná mizogýnia (nenávisť voči ženám), ktorá bola v tej dobe veľmi rozšírená. Niektorí historici poukazovali aj na možnosť otravy zo zhnitých plodín, ktorá mohla spôsobovať halucinácie.

Baker, Joseph E/Wikimedia Commons (https://commons.wikimedia.org/wiki/Category:Engravings_of_the_Salem_Witch_Trials#/media/File:TheWitch-no1.jpg)

Podobnými procesmi sa zvykli „riešiť“ susedské spory, prípadne sa odstraňovali ľudia, ktorí boli z nejakého dôvodu nepohodlní. Napríklad mohlo ísť o bohatých mešťanov, ktorých majetok si následne rozdelili inkvizítori či členovia svetského súdu.

Najčastejšími obeťami boli ženy a špeciálne také, ktoré sa niečím odlišovali. Väčšinou boli nezávislé, nebojácne a nebáli sa hovoriť svoje názory. Druhou skupinou boli staré ženy, väčšinou bylinkárky, ktoré pomocou prírodnej medicíny pomáhali chorým.

Procesy aj v 21. storočí a odraz v kultúre

Žiaľ, ani dnes nemôžeme úplne povedať, že by tieto procesy boli záležitosťou dávnej minulosti. Dodnes totiž čarodejnícke procesy a popravy prebiehajú vo viacerých krajinách na svete. Patrí sem najmä subsaharská Afrika, India, Saudská Arábia či Haiti.

Martin Disteli/Wikimedia Commons (https://commons.wikimedia.org/wiki/Category:Witch_trials#/media/File:Zentralbibliothek_Solothurn_-_Wie_die_Uznacher_an_der_Verbrennung_einer_Hexe_gehindert_werden_-_a0664.tif)

Procesy sa stali inšpiráciou pre mnohých umelcov, spisovateľov či filmárov. Medzi najznámejšie diela patrí divadelná hra Čarodejnice zo Salemu od Arthura Millera. Ako už názov hovorí, Miller v nej dramatickým spôsobom poňal salemské procesy. Okrem toho je ale jeho dielo alegóriou na paranoju a prenasledovanie ľudí, ku ktorému dochádzalo v 50. rokoch v Spojených štátoch.

Pod vedením senátora Josepha McCarthyho bolo totiž veľa ľudí falošne obvinených zo spolupráce so Sovietskym zväzom či zo špionáže. Výsledkom bolo mnoho zničených životov. Millerova dráma bola niekoľkokrát aj sfilmovaná, asi najznámejšou verziou je tá z roku 1996 od Nicholasa Hyntera.

20th Century Fox

Na základe salemských procesov vzniklo aj obrovské množstvo iných kníh a filmov. V našich končinách je veľmi známy román Kladivo na čarodejnice od Václava Kaplického, ktorý bol neskôr úspešne sfilmovaný Otakarom Vávrom. Román aj film sa inšpirovali procesmi vo Velkých Losinách.

Výraz „hon na čarodejnice“ sa tiež stal synonymom pre ničím nepodložené obvinenia a paranoju.

Profimedia
Reagujte!
Grr Grr
1
Grr
Fuuj Fuuj
4
Fuuj
Fňuk Fňuk
11
Fňuk
Jeej Jeej
1
Jeej
Uups Uups
1
Uups
Haha Haha
1
Haha
Woow Woow
7
Woow

Komentuj post a napíš, čo si o tom myslíš!

⬇️

Pridaj komentár

Pre odoslanie komentáru sa musíte prihlásiť. Ak ešte nemáte účet zaregistrujte sa.

Mrkni aj tento článok:
Uniesol lietadlo, dostal výkupné a bez stopy zmizol. Záhadného muža sa nikdy nepodarilo nájsť


Prihlásiť sa

Nemáte účet?
Zaregistrovať sa

reset password

Späť na
Prihlásiť sa

Zaregistrovať sa

Prosím registrujte sa na emefka.sk

Späť na
Prihlásenie
Choose A Format
Personality quiz
Trivia quiz
Dotazník
Príbeh
Zoznam
Meme
Video
Audio
Image

SLEDUJ EMEFKA

NA SOCIÁLNYCH SIEŤACH

SLEDUJ NA INSTAGRAME