Nedávna štúdia publikovaná vo vedeckom časopise Molecular Psychiatry prináša prelomové zistenia o vplyve detskej traumy na genetický materiál. Medzinárodný výskumný tím z univerzít vo Fínsku, Dánsku a Francúzsku skúmal, ako vysoká miera stresu v detstve môže ovplyvniť spermie mužov a následne aj ich potomkov.
Výskum sa zameral na epigenetiku, vedecký odbor študujúci mechanizmy regulácie génov. Dôležité je pochopiť, že epigenetické zmeny nemenia samotnú DNA, ale spôsob, akým sa gény prejavujú. Keď je gén aktívny, podieľa sa na tvorbe proteínov a molekúl, v neaktívnom stave nemá na tieto procesy žiadny vplyv.
Metodológia a kľúčové zistenia výskumu
Vedci analyzovali spermie 58 mužov-otcov, pričom sa sústredili na dva typy epigenetických markerov – metyláciu DNA a malú nekódujúcu RNA. Účastníci výskumu, prevažne vo veku 35-45 rokov, boli hodnotení pomocou Stupnice traumy a disasociácie (TADS).
„Chápanie dedičnosti prostredníctvom DNA je jedným z najdôležitejších prvkov nášho chápania biológie. Tento výskum teraz spochybňuje, či máme úplné informácie,“ vysvetľuje Dr. Jetro Tuulari z Univerzity v Turku.
Výsledky štúdie ukázali významné rozdiely v epigenetickom profile medzi mužmi s vysokým a nízkym skóre traumy z detstva. Tieto rozdiely pretrvávali aj po zohľadnení faktorov ako alkohol či fajčenie. Dr. Tuulari považuje tieto zistenia za „absolútne fascinujúce“, keďže epigenetické zmeny pretrvávali desaťročia po prežitej traume.
Vedci však zdôrazňujú, že výskum v tejto oblasti je stále v počiatočnom štádiu. Prenos epigenetických zmien z rodičov na deti bol zatiaľ potvrdený len u červov a myší. Zostáva nejasné, či podobný mechanizmus funguje aj u ľudí a aký by bol jeho prípadný dopad – pozitívny, negatívny alebo neutrálny.
