9. Doma sme museli nosiť ponožky nonstop – za každého počasia. Naši nechceli, aby sme bosými nohami zašpinili koberec. Ešte aj dnes sa cítim ako rebel, keď po vlastnom byte chodím bosý.
10. Nesmel som jesť, dokiaľ mi niekto dospelý nepripravil jedlo a nedal mi povolenie ho aj zjesť. Problém bol v tom, že mama väčšinou nebola doma, a aj keď bola, vyspávala opicu. Jedol som teda väčšinou len v škole. Nebolo to tým, že by sme naň nemali peniaze – chladnička bola neustále na prasknutie plná.
Dodnes si spomínam, ako sa potichu prikradla za mňa a rozbila mi o hlavu sklenenú misu, lebo ma pristihla jesť. Mal som trinásť rokov a omdlieval som od hladu. Keď ma kamarát pozval na návštevu a len tak nám začal variť cestoviny, totálne som spanikáril, lebo mu to nikto nedovolil. Moja reakcia ho značne šokovala.
11. Na umývanie rúk sme mohli používať len polovicu pumpičky mydla, aby sme ním „zbytočne neplytvali“. Bol som veľmi rád, že počas pandémie som už býval vo svojom.
12. Len tak ležať na posteli, počúvať hudbu a čítať si, to bolo u nás neprípustné. Keď sa niečo také stalo, otec na nás navrieskal, až sme sa so súrodencami všetci triasli od strachu. Tvrdil, že iba lenivé decká len tak polihujú a on hádam nesplodil bandu lenivcov. Jediné, čo tým dokázal, bolo, že sme mali všetci 24/7 nastavené uši a počúvali, či sa náhodou neblíži k našej izbe.
13. Nesmeli sme si zamykať dvere. Začalo to ako bezpečnostné opatrenie a ako dieťa som to chápal. Raz som totiž ako malý zaspal za zamknutými dverami a naši si mysleli, že sa mi niečo stalo, lebo som neodpovedal. Toto pravidlo však trvalo až do dospelosti, kvôli čomu sme nemali nárok na absolútne žiadne súkromie. Moja mama vždy predpokladala, že len čo sa niekto zamkne v izbe, určite plánuje niečo nekalé. Božechráň, že by jej deti chceli len trochu času pre seba.
14. Babka mi odjakživa tvrdila, že nikdy nemám jesť jedlo na narodeninových oslavách mojich kamarátov. Vraj si nemôžem byť istá, čo v tom presne je. Keď som sa na to spýtala strýka, jej syna, povedal mi, že babka vyrastala v zvláštnej komunite, kde ľudia nenápadne hostili svojich nepriateľov jedlom, ktoré bolo prekliate. Nerýpala som, čo za komunitu to presne bolo. Pre istotu.
15. Keď otec vtrhol do našej izby po večierke a zistil, že nespíme, vždy na nás navrieskal: „Okamžite sa otočte tvárou k stene a spite!“ Roky som si myslel, že byť otočený tvárou k stene je podmienkou toho, že človek zaspí. Až v dospelosti mi docvaklo, že si chcel byť istý, že neuvidíme cudzích ľudí, čo k nám každú noc chodia. Moji rodičia totiž boli dr*goví díleri.
Čítaj ďalej: Nechutné aj poburujúce. Náhodne vypočuté slová, na ktoré ľudia dodnes spomínajú
