Niekdajší miláčik slovenského aj španielskeho publika, ktorého si diváci spájajú s ikonickými postavami v seriáloch Panelák či Za sklom, ale aj z filmov ako Záhrada a Ostrým nožom, prechádza obdobím, aké by málokto predpovedal. Hoci Roman Luknár stále pôsobí v televíznych projektoch ako Pán profesor, svetlá reflektorov už preňho nie sú prioritou.
Ako povedal v rozhovore pre portál 360tka, za jeho stiahnutím sa do ústrania a radikálnou zmenou pracovného tempa stojí vážne neurologické ochorenie, o ktorom roky netušil a ktoré udrelo plnou silou v momente, keď to najmenej čakal.
Zlom nastal v roku 2020, kedy herca zradilo vlastné telo spôsobom, ktorý nebolo možné ignorovať. V otvorenom rozhovore pre portál 360 opísal kritický okamih, ktorý mu prevrátil život naruby: „Prišiel rok 2020, padol som na zem a nevedel som chodiť.“ Táto náhla strata mobility bola len predzvesťou mrazivej reality, ktorú mu vzápätí potvrdili lekári v nemocnici.
Roman Luknár v zovretí ochorenia
Diagnóza znela neúprosne – skleróza multiplex. Šokujúce však bolo zistenie, že ochorenie v jeho tele ticho pracovalo celé desaťročia. „Primár mi povedal: ‚Máš roztrúsenú sklerózu. To máš už takých dvadsať rokov, ale ty si o tom nevedel. Tak ti to teraz oznamujem a to už bude len horšie a horšie‘,“ spomína Luknár na priame slová lekára, ktorý sa netajil pesimizmom.
Herec, zvyknutý na dynamický život, sa snažil pochopiť rozsah katastrofy a pýtal sa na svoju budúcnosť. Odpoveď primára však bola zbavená akejkoľvek empatie a nádeje na zlepšenie. Podľa jeho slov mu lekár bez obalu oznámil krutú prognózu: „To už pôjdeš z toho vozíka polohovať a potom už dovidenia.“ Luknár sa však odmietol zmieriť s rolou pasívnej obete lekárskych predpovedí.
Následne sa pustil do boja
Sila jeho vôle sa naplno prejavila, keď po niekoľkých rokoch opäť kontaktoval toho istého odborníka. Lekár, ktorý mu nedával takmer žiadnu šancu na dôstojné prežitie, zostal v nemom úžase nad hercovou vitalitou. „Ty žiješ? Ja som ti dával tak 6 až 9 mesiacov!“ zahútal vraj prekvapene. „Povedal som mu, že si aj každé ráno zatancujem,“ zreferoval svoju odpoveď Luknár.
Dnes umelec nachádza pokoj v izolácii od vonkajšieho sveta, ktorú vníma ako formu duševnej hygieny. Verí, že výber podnetov, ktorému sa vystavuje, priamo ovplyvňuje jeho fyzický stav. „Nikam nechodím a tým pádom, čo moje oko vidí, čo moje ucho počuje, to spracuje moje vedomie a dáva do riečišťa, kde sa delia naše bunky, takú chémiu – buď dobrú alebo zlú. A tým, že som doma zavretý so svojím psíkom, tak som spokojný,“ vysvetľuje s úsmevom.
Jeho pohľad na profesiu, ktorá ho kedysi definovala, prešiel totálnou transformáciou. Sláva a veľké umelecké výzvy ustúpili pragmatickej potrebe prežiť a zachovať si vnútornú integritu. „Ak sa niekde objavím, tak skôr preto, aby som mal na živobytie,“ priznáva otvorene.
Dodáva, že honba za úspechom je preňho minulosťou: „Nemám potrebu hrať hlavné postavy.“ Herec svojím postojom dokazuje, že kvalita života nie je meraná počtom hlavných úloh či potleskom v sále, ale vnútorným pokojom a schopnosťou zatancovať si tvárou v tvár nepriazni osudu.
