Za svoj nie priveľmi krátky ani nie priveľmi dlhý devätnásťročný život som stihla odhaliť hneď niekoľko právd. Napríklad to, že je deväťdesiat percentná pravdepodobnosť, že mi tá zdutá čašníčka, ktorej sa poprsie zlialo s faldami na bruchu ešte v období, keď Helenka Vondráčková štartovala svoju hviezdnu kariéru, odekorovala jedlo solídnym pľuvancom. Alebo to, že na Slovensku sa moja generácia dôchodkového veku nedožije. A taktiež to, že všetky tetuchy uchádzajúce sa o miesto poštárky musia pred prijatím zložiť akúsi neoficiálnu skúšku, ktorá preukáže, či oplývajú dostatočnou jebn*tosťou na výkon tohto povolania. Potom sú tu ešte samozrejme také drobnosti ako fakt, že rad pri pokladni so siedmimi ľuďmi bude vybavený rýchlejšie ako ten tvoj, v ktorom stojí jeden človek s dvoma jogurtmi, lebo predavačka hneď ráno zaradila jednotku a vyššie to už nevytiahla, z mäsových zvyškov v školskej jedálni bude v piatok čevapčiči a zase pôjdem spať o tretej ráno aj napriek tomu, že som celý deň unavená ako kôň, lebo trojhodinová kompilačka morských prasiatok splachujúcich záchod je prosto dôležitejšia. No špeciálne miesto v mojom srdci má najmä jedno jediné zistenie – byť šoférom v lete je prosto na nezaplatenie.
Študentský život možno charakterizovať rôznymi spôsobmi, no rozhodne nie výrokom „môžem si dovoliť auto s klimatizáciou bez toho, aby som prenajal dušu pestovateľom ilegálnej marihuany na pol storočia a predal obličku“. Je teda jednoduché sa dovtípiť, že ľudia v takejto situácii sú odkázaní na predchodcu tejto modernej technológie, ktorého názov je uvedený v krátkom slovníku slovenského jazyka ako okno. Lenže staršie autá ti nedoprajú luxus toho magického čudlíku, ktorý po stlačení sám okno zroluje a ani sa nenazdáš, už ti vietor čaruje na hlave novú frizúru (Len tak medzi nami dievčatami, nikdy sa nevykláňajte z okna auta s mokrými vlasmi. Nikdy. Myslím si totiž, že s tým kúskom skla obaleným v žuvačke som spätá už navždy.). Nie, takto to naozaj nefunguje. Lebo pravidlo života so starou hrčou na štyroch kolesách číslo jedna znie – ak niečo chceš, musíš o to bojovať. A to platí aj pre prísun kyslíka. Takže ak sa tvoje pľúca dožadujú dávky čerstvého vzduchu, chop sa kľučky, zapoj bicáky a makaj.
Avšak ešte pred tým, ako máš vôbec možnosť pozapájať svalstvo na rukách a uspokojiť svoje respiračné potreby, sa najprv do toho auta musíš dostať. Pri pokuse o to učiniť tak sa ti však naskytá jedno skvelé zistenie. Zaparkovať čierne auto na priamom slnku naozaj nebol taký pop*či nápad, ako sa zdalo. Otvoríš dvere, pekelne horúca Satanova náruč ti plesne jednu sprava aj zľava a obyčajné nalodenie do motorového vozidla sa razom mení na mišn impasibl (chcela som to poslovenčiť, ale uznávam, vyzerá to nak*kot). Vyšleš do nebies modlitbu za usadenie svojho cteného pozadia bez vážnejšej ujmy na zdraví, no sám vieš, aké je to márne. V sekunde ako sa dotkneš sedačky začína sa intímny rituál medzi tvojimi ritnými bunkami a vláknami sedadla, kedy v nežnom a romantickom akte splynú v jedno a tebe sa zrazu vybaví spomienka na letný tábor 2006, kedy prdenie do dezodorantu nedopadlo podľa plánu.
A potom to pokračuje sériou veľmi príjemných udalostí. Zisťuješ, že volant má asi tristošesťdesiat stupňov (pokochajte sa mojou intelektuálnou úrovňou a týmto vydareným matematickým jokom, prosím). Aj prevodovka má asi tristošesťdesiat stupňov. Aj pás, aj tá kovová chobotina, ktorú strčíš do tej plastovej chobotiny, aby sa z pásu stala funkčná ochrana tvojho života na cestnej komunikácii. Vlastne všetko v tomto sk*rvenom aute má minimálne tristošesťdesiat stupňov a schopnosť v sekunde ťa roztaviť na mláčku smradľavého ľudského želé. Potíš sa ako prasa. Na riti máš popáleniny tretieho stupňa, na chrbte mapu Atlantického oceánu. Sklopíš tú clonu, ktorej jedinou funkciou je zabezpečiť, aby ti slnko nepálilo do ksichtu, no ono si aj tak nájde ten milimetrový priestor, cez ktorý ti úspešne prepáli zrenicu. Odklopíš clonu, lebo je totálne nahovno a nevidíš cez ňu na cestu. A potom vďačne poďakuješ za všetky tieto dary, za to, že sa ti úplne bez námahy podarilo spáliť tvrdohlavú celulitídu na pozadí, ktorá je očividne živená tvojou úzkosťou, inak si nevieš vysvetliť, kde sa jej tam toľko berie, predstavíš si desiatky spotených pazúch v ksichte pri predošlej ceste emhádečkou a šťastne vyrazíš do ulíc.
Titulná fotka: Maarten de Groot
