Klinický psychológ Dr. Charlie Heriot-Maitland vo svojej knihe Controlled Explosions in Mental Health ponúka fascinujúci pohľad na to, prečo prepadáme sebadeštruktívnemu správaniu. Či už ide o prokrastináciu, nutkavé škriabanie si kože, obhrýzanie nechtov alebo náhle prerušenie kontaktu s ľuďmi (ghosting), podľa neho nejde o chybu charakteru, ale o svojský inštinkt prežitia.
Mozog uprednostňuje istotu pred šťastím
Náš mozog nie je naprogramovaný na to, aby sme boli šťastní, ale aby sme prežili. Dr. Heriot-Maitland vysvetľuje, že mozog je „stroj na prežitie“, ktorý neznáša nepredvídateľnosť a prekvapenia, informuje denník Daily Mail.
Vystavenie hrozbe je zlé, ale najzraniteľnejší sme vtedy, keď je tá hrozba nečitateľná. Preto náš mozog radšej sám vytvorí malú, kontrolovanú škodu, len aby predišiel riziku niečoho väčšieho a neznámeho zvonku. „Náš mozog chce byť radšej strojcom nášho vlastného pádu, než aby riskoval, že nás položí na lopatky niečo nečakané z vonkajšieho sveta,“ tvrdí psychológ.
Rôzne tváre sebasabotáže
Hoci majú rovnaký základ, prejavujú sa rôzne:
- Prokrastinácia vs. Perfekcionizmus: Obe majú za cieľ vyhnúť sa zlyhaniu alebo kritike. Prokrastinátor odvracia pozornosť od úlohy úplne, zatiaľ čo perfekcionista sa v nej utápa a prehnane sa sústredí na detaily, čím riskuje vyhorenie.
- Sebakritika: Často vzniká z potreby získať kontrolu. Ak sa budeme bičovať sami, mozog má pocit, že situáciu „manažuje“ a pripravuje nás na útoky a kritiku od ostatných.
- Neurologický únos: Keď mozog zachytí hrozbu, „unesie“ naše vyššie kognitívne funkcie – predstavivosť a logiku. Naiesto rozumného riešenia začneme v hlave tvoriť katastrofické scenáre, ktoré sa často stanú samonaplňujúcim sa proroctvom. Ak si povieme, že nás niekto nemá rád a začneme sa mu vyhýbať, náš strach z odmietnutia v skutočnosti zničí šancu na vzťah, ktorý mohol fungovať.
Riadená explózia: Ako s tým pracovať?
Autor tieto vzorce správania nazýva „riadenými explóziami“. Ich cieľom nie je škodiť, ale chrániť niečo hlbšie – často starú traumu, bolesť alebo tragickú skúsenosť.
Ako z toho von?
- Nebrať mechanizmy ako nepriateľa: Nesmieme proti nim bojovať násilím, pretože sa nás snažia chrániť pred bolesťou.
- Vytvorenie bezpečia: Kľúčom je upokojiť náš „detektor hrozieb“ a vytvoriť si pocit bezpečia v situáciách, ktorých sa bojíme.
- Spracovanie straty: Často je potrebné odsmútiť si nenaplnené potreby z minulosti, ktoré toto správanie spustili.
Cieľom nie je tieto prejavy slepo potláčať, ale pochopiť ich pôvod a prevziať nad nimi kontrolu. Máme totiž na výber – nemusíme sa nechať do nekonečna ovládať svojím vlastným obranným systémom.
