Nepochybne všetci dospievajúci pubertiaci sa nemohli dočkať, kedy konečne strasú neprestajne hliadkujúcich rodičov a vydajú sa do sveta celkom sami. No nie vždy je výsledná dovolenka tým pobytom v raji, ktorí sme si v našich naivných makoviciach za detstva vysnívali.
Hneď na úvod pri výbere destinácie sa mi naskytá dilema, či vykradnúť banku, predať obličku alebo napokon plány o vysnívanom slnečnom Bali spláchnuť dole záchodovou rúrou a uspokojiť sa aj s Chorvátskom. Samozrejme, zájazdy cestovných kancelárií majú v ponuke množstvo rôznych vychýrených oblastí a na fotografiách aj „slovenské more“ vyzerá stále prívetivejšie ako nábrežie Dunaja či Zelená Voda, no plávajúce domčeky z miliónových youtube kanálov to rozhodne nie sú. No keďže tentokrát financie odchádzajú výhradne z môjho účtu, ktorý nemusí mať v názve slovo študentský, aby banka vedela, komu patrí, rozhodneš sa, že menej predsa len môže byť aj viac. Musí.
Rodičia samozrejme šalejú už od začiatku. Mama, ktorá chytala výrazné zelenkasté sfarbenie už len pri zmienke školského výletu na viedenské vianočné trhy, teraz už hýri celým dúhovým spektrom. Ju nepresvedčíš, že pravdepodobnosť únosu celého nášho vozidla na ázijský trh s bielym mäsom je minimálna, a že to, čo o dva mesiace kúpi v Tescu ako sviečkovicu výberovej kvality určite nebude časť tvojho stehna – v jej hlave som už trikrát utopená, znásilnená stádom morských ježkov, nahnevaných domácich, ešte nahnevanejších imigrantov, otrávená jedlom, vodou a s infekciou močových aj dýchacích ciest na hranici smrti vyvalená niekde v jarku pred jadranskou poliklinikou. „A kvôli tomu, že si si nezaplatila dostatočné poistenie, budeme za prevoz tvojho mŕtveho tela musieť predať chatu na Liptove!“ To síce nepovedala, ale podľa výrazu tváre a tiku v pravom očnom viečku si to určite myslí. Otec je ekonomicky zmýšľajúci flegmatik a keďže je momentálne aj jediným slovaschopným členom rodičovskej čaty, vyzerá to tak, že jeho verdikt bude smerodajným. „No hlavne, že si to celé zaplatí a donesie nám magnetku, však Hanka?“ Ja sa vyškieram a finálnym klikom bookujem hotel, mama prehltne nahromadenú žlč a otec sa bez výčitiek odoberie do kuchyne pre zaslúženú dávku svojho chmeľového potešenia. Rodičovstvo je k*revsky ťažký biznis.
Balenie je naprd. Po prvé som ten typ totálne neekologického človeka, ktorý aj na desať deka šunky, vajíčka a strapec rajčín kupuje v obchode veľkú tašku, lebo moje baliace schopnosti dokonale opisuje stav môjho milostného života – „single, totálne neschopná akéhokoľvek mingle“ – a po druhé si chcem zobrať všetko. Z časti za to môže tých nežných 50 percent môjho rodičovského zoskupenia, ktoré mi ešte aj na lyžiarsky zájazd pribalilo prenosný gril a plavky (asi pre prípad, že by sa v polovici januára roztopil sneh, slnko vyhrialo krajinu na dobrých tridsať stupňov a my by sme si na svahu išli spraviť BBQ – čo je podľa mojej mamy veľmi pravdepodobný zvrat v scenári klasického slovenského lyžiaráku). Aby som to však skrátila, veľkosť kufru je totálne nekompatibilná s množstvom vecí, ktoré sa doň snažím napratať, som totálne nepoužiteľný skladač oblečenia a pravdepodobne vzdávam veci príliš rýchlo. No v rámci zachovania vlastnej duševnej rovnováhy som s týmito nepriaznivými faktami schopná žiť a prenechať úhľadné balenie niekomu, kto bol obdarený aspoň minimálnou dávkou trpezlivosti.
Cesta je fajn. Polovica kamošov sa ožrala ešte na výpadovke z Bratislavy, šoférov zmysel pre humor sa nasledujúcich deväť hodín bude diametrálne líšiť od zbytku posádky a pravdepodobne bude niekomu treba cikať uprostred diaľnice (a asi to budem ja). V kolóne pred hraničným prechodom začne promile v krvi akosi dopadať aj na GPS-ku, ktorá okrem toho, že nesúhlasí so smerom našej jazdy, zrazu hovorí po rusky, niekto vedľa mňa rozbaľuje debrecínsku bagetu z benzínky a ja pomaly ale iste zaspávam v polohe, za ktorú mi môj krk bude p*čovať ešte týždeň.
A potom sme prišli a hneď z fleku zisťujeme tri veci – smrdíme omnoho viac ako ktorýkoľvek okoloidúci, všetkým nám po kombinácii vodky, bagety a energeťáku z benzínky treba kakať a hotel, ktorý bol na obrázku v brožúrke rozhodne nebol ten, pred ktorým sme stáli. A nie, nestáli sme pred zlým hotelom. Boli len dve možnosti – buď tu v roku 1965 stál fakt parádny hotel, ktorý zbúrali, postavili na jeho mieste väznicu na natáčanie brakových hororových filmov a zabudli dať vedieť… no vlastne komukoľvek, alebo sme boli smradľaví, plní hovna a oj*baní. Pri pohľade na hotel som sa cez SMS-ku preventívne dopoistila, Robo sa zgrcal do kaktusového sadu a potom sa pri nás s motorkou pristavil akýsi chorvátsky mládenec a nám riadne stiahlo polky.
A napokon všetko dobre dopadlo. Fešáčisko na motorke nebol majiteľ domu, ktorý nás chcel sp*čovať, že mu Robo grcá do kaktusov, ale Luca, ktorý mal celkom fasa robotu. Jazdil na motorke a ponúkal veľmi zúfalo vyzerajúcim turistom lacné ubytovanie v apartmánoch. No a keďže naše ubytko sa malo platiť až na mieste, nemusíte sa pýtať, ako rýchlo sme zase poskákali do auta a fujazdili… v tom čase už kamkoľvek, kde bol údajne hajzel. No a potom už bolo len teplé more, vychladené pivo, veľa hlúpych fotiek a jeden pouličný kebab, z ktorého sme sa všetci kvalitne… No, veď viete čo. Takže hoci možno ešte nie sme tí správni zodpovední dospelí, až na jeden nevydarený nájazd na verejné toalety sme to zvládli bez väčšej ujmy na zdraví a chata na Liptove môže teda pokojne v našom vlastníctve ostať aj naďalej.
Titulná fotka: pexels.com
