Neviem, či som to len ja a môj nudný a nezáživný život čo sa socializácie s opačným pohlavím týka, ale mám pocit, že u nás sa už pojem „prvé rande“ zas tak často neskloňuje. Nech už si zapnete akýkoľvek brak z kategórie „prvoplánová americká kinematografia“ zistíte, že život každého tamojšieho človeka v rozmedzí od štrnásť do štyridsať rokov sa očividne točí len okolo tohto slovného spojenia.
Nehovorím, že u nás je to celkom neznámy pojem, ale vo väčšine prípadov to vyzerá asi tak, že ťa feši cez facebook zavolá von, zoberie ťa do mekáča a pri troche šťastia ti zaplatí hranolky. Takže keď sa niekto odhodlá túto prvotnú skúsenosť naozaj ovenčiť titulom prvého rande a naozaj sa dobrovoľne podujme tráviť so mnou svoj voľný čas aj napriek tomu, že občas mi vyletia slíže z polievky nosom a nie až tak občas sa smejem v nevhodnej chvíli, asi by som sa na to mala patrične pripraviť. Lenže, má to jeden háčik… Som šialene lenivá.
Keďže som nezávislá a uvedomelá ľudská bytosť, ktorá si už legálne môže kúpiť alkohol, naučila som sa určovať si priority. Lebo to je predsa jedna z tých vecí, čo k dospelosti patria, spolu s vymieňaním sáčkov do vysávača, braním probiotík na podporu črevnej mikroflóry z vlastnej vôle a kupovaním produktov ako „čistič na drevené podlahy“, no nie? A mojou prioritou je jednoznačne popracovná siesta, bez toho vlak skrátka „nejede“.
Aj keby sa Jack z Titanicu osobne vyplavil po tých rokoch na nábreží Dunaja, namieril si to ku mne domov a s kyticou ruží veľkou ako koleso od traktora ma žiadal, aby som ho poctila svojou prítomnosťou… Aj tak by som si pred tým musela schrupnúť. Ale keďže poznám svoj spánok, ktorý hraničí s kómou a viem, že pokojne by si banda milovníkov ohňostrojov mohla dať zraz pod mojím oknom a ja by som sa ani len z boka na bok neprevalila, preventívne nastavujem dvadsať budíkov v nádeji, že sa tam napokon predsa len nedotrepem v pyžame.
Prvých desať budíkov ostalo bez povšimnutia, ďalších päť ma už začalo mierne otravovať a posledný nakoniec splnil svoj účet. Cítim sa ako zombie. A vyzerám ako zombie. Takže pokiaľ nie je chorobným fanúšikom Walking Dead-u, bude to chcieť naozaj veľa práce, aby odtiaľ neutiekol s krikom a plačom.
Mierim do kúpeľne, hľadím do zrkadla, keď ma tu zrazu prepadne nepríjemná myšlienka. Letím k telefónu a do babského skupinového chatu píšem krátku správu: „Aká je šanca, že sa ma na prvom rande bude chytať za nohu?“ Keďže mám kamarátky s diametrálne odlišnými morálnymi zásadami, dostala som skutočne rôznorodé odpovede, ale z každej mi bolo viac menej jasné, že pred týmto rande budem musieť dať ešte rýchle stretko so žiletkou. Alebo skôr krovinorezom, ako tak na to pozerám…
Po veľmi dlhom čase som si naozaj dala záležať na tom, aby mi spodok outfitu ladil k vrchu a po ešte dlhšom čase som si pripomenula, že neviem chodiť v opätkoch. Nalodím sa do autobusu štýlom, že všetci naokolo premýšľajú, či mám telesnú vadu a majú mi uvoľniť miesto alebo som len divná, alebo som sa práve dosr*la. Asi usúdili, že správna možnosť je B alebo C, keďže sa nepostavil nikto a mne hneď bolo jasné, že zajtra budem mať lýtka ako kulturista a určite aj svalovicu. Lenže mne to bolo jedno. Musela som sa sústrediť na dôležitejšie veci. Ako žrať so zatvorenými ústami? Čo je na mne dostatočne zaujímavé na to, aby som bola ochotná sa o to podeliť? A to najpodstatnejšie – bude príliš cez čiaru, keď si na úvod objednám vodku?
Aby som to skrátila, rande prebehlo v pohode a ja som nadobudla hneď niekoľko nových zistení. Po prvé, že nič k čomu je cviklová príloha by sa nemalo kombinovať s marhuľovým koláčom, pokiaľ sa nechcem vysr*ť z podoby. Po druhé, cviklový fľak z béžovej blúzky mydlom z reštauračných hajzlov nezmyješ. Po tretie, niektorým ľuďom prídu komunikačné schopnosti na úrovni zmutovanej kobylky s agorafóbiou rozkošné. Po štvrté, gentlemani naozaj nevymreli, keďže mi odsunul stoličku, zaplatil účet a dokonca aj po zvyšok večera ignoroval tú purpurovú machuľu po ataku neskrotnej zeleniny, ktorá mi ostala rovno na hrudi (takže mal hneď dva dobré dôvody, prečo z nej nezlepiť oči a aj tak to neurobil).
A na záver to, že nabudúce možno neuprednostním vyťahané legíny pred vidinou pravidelného sexu. Lebo naozaj to bolo fajn. Obaja sme živí, zdraví (keď nerátam otlačok záchodovej misy na mojej prdeli po tých marhuliach) a z nejakých nevysvetliteľných príčin chce ísť znovu. A to je po tom celom extempore naozaj čo povedať.
Titulná fotka: coffeemeetsbaleg.com
