Či už liečia telo, alebo dušu, ľudia majú tendenciu pred odborníkmi zatĺkať. Hovoriť o svojich kurióznych problémoch nie je práve ľahké a v strachu, že sa namiesto pomoci dočkajú masívneho výsmechu, to z nich lezie ako z chlpatej deky. Pritom nie sú prví a rozhodne ani poslední, ktorí s niečím podobným klopú práve na tieto dvere.
Títo psychológovia z Redditu to vedia hádam najlepšie. Na sociálnej sieti sa nedávno podelili o veci, ktoré sa im pacienti často hanbia povedať, hoci počúvať takéto príbehy je pre nich denným chlebom. Niektoré z ich príspevkov sme zozbierali v tomto článku, tak si ich teraz poďme prečítať.
1. Väčšina pacientov si myslí, že je s nimi od prírody niečo v úplnom neporiadku. Že skrátka boli predurčení byť divní, a nech už budú robiť čokoľvek, nikdy sa im nepodarí skutočne začleniť do kolektívu. Táto domnienka je v nich natoľko zakorenená, že ju nemožno vyvrátiť, a to bez ohľadu na to, či vedú úspešný život, alebo nie.
2. „Viem, že je to divné, ale mám pocit, že pred ostatnými nemôžem byť taký, aký naozaj som, lebo ma nebudú mať radi.“ Túto vetu som počula viackrát, ako som schopná spočítať.
3. Veľa ľudí má strach, že keď nesmútia spôsobom, akým to od nich spoločnosť očakáva, tak im na danom človeku vlastne ani nezáležalo. To je blbosť. Celá tá vec s piatimi štádiami smútku je blbosť. Každý smúti po svojom. Niektorí ľudia plačú, iní nie. Niektorí ľudia to v sebe dusia, iní nie. Niektorí ľudia sa musia tváriť, že je všetko v poriadku, inak by sa úplne zosypali. Je úplne jedno, do ktorej kategórie spadáš, a vôbec to neodráža tvoje pocity k človeku, ktorý tu už viac nie je. Bodka.
4. Invazívne myšlienky. Takmer každý z nás si aspoň raz v živote predstavil, ako zvalcuje tú pomalú pani v supermarkete vozíkom, ako strhne volantom a napáli to do oproti idúceho auta, ako dobodá svoju polovičku nožom, ktorým práve krája mrkvu na večeru. Je to normálne. Niektorí však tieto myšlienky berú veľmi vážne a boja sa, že ich prítomnosť znamená, že to jedného dňa naozaj urobia.
5. Dve veci – keď mi niekto povie, že bol sexuálne zneužívaný a/alebo že má samovražedné myšlienky. Obe tieto veci počúvam prakticky na dennej báze a vôbec mi to nepríde zvláštne, no musím brať do úvahy, že predo mnou sedí človek, ktorý to ešte nikdy nikomu nepovedal. Podľa toho k tomu treba aj pristupovať.
6. „Ja neviem.“ Možno vás prekvapí, koľko ľudí má problém priznať, že vlastne netuší, prečo sa momentálne cíti tak, ako sa cíti. No pravdou je, že presne to je dôvod, prečo sme tu. Sedíme spolu v tejto miestnosti, aby sme to zistili, a vôbec nevadí, že sa nám to nepodarí na prvom sedení.
7. Prakticky čokoľvek, čo sa týka sexu. Žijeme v 21. storočí a aj tak je všetko okolo toho stále strašné tabu. Teraz sa nebavíme len o obťažovaní, ale aj o rôznych úchylkách či fetišoch, erektilnej dysfunkcii, neplodnosti, nevere, zníženej chuti na pohlavnú aktivitu či jej úplnej absencii.
Je jedno, či to ľudia robiť chcú, alebo nechcú, či to robia, alebo nerobia, či to robili často, alebo nerobili vôbec. Každý má pocit, že zrovna jeho milostný život je v negatívnom zmysle niečím zvláštny, nesprávny, nechutný… Ubezpečujem ťa, že pokiaľ sú všetky zúčastnené strany plnoleté a súhlasili s tým, tak na tom nič zvláštne, nesprávne ani nechutné nie je.
8. Nenávisť voči vlastnej rodine. Žijem v krajine, kde z teba obmedzenie kontaktu s rodinnými príslušníkmi automaticky robí kreténa a s týmto problémom sa stretávam prakticky denne. Rodina má byť na prvom mieste, ale pokiaľ ťa manipulujú, psychicky vyciciavajú a nútia do vecí, ktoré robiť nechceš, tak to nie je rodina, hoci krv hovorí o inom. Väčšine pacientov však nejaký čas trvá, kým tento fakt strávia.
9. Klienti sa často hanbia priznať, že od posledného sedenia sa takmer nikam nepohli. Neskúšali dychové cvičenia, ktoré sme trénovali, nenapísali si „domácu úlohu“, neskúšali posúvať svoje limity. Myslia si, že ma tým sklamú, no ja viem, že ľudia nie sú stroje. Terapia je makačka a nikto od nich nečaká, že problémy, ktoré v sebe dusili polovicu života, vyriešia z jedného týždňa na druhý. Zlyhania sú rovnako dôležité ako pokroky.
10. Ženy sa zvyknú hanbiť za to, že nechcú mať deti, prípadne za to, že nezvládajú výchovu tých už existujúcich a najradšej by od nich mali pokoj. Spoločnosť im vštepuje, že byť matkou je ich poslaním a pokiaľ ich každé tresknutie dverí pred nosom nenapĺňa nekonečnou láskou, je s nimi niečo zle.
11. Intímne sny a fantázie s rodinnými príslušníkmi. Takéto myšlienky sú bežnejšie, než si ľudia myslia. Väčšina našich snov a myšlienok sa nám do hlavy prikradne úplne nedobrovoľne a nezohľadňuje to, čo vedome chceme. Pokiaľ sa ich pacient nerozhodne pretaviť do reality, nie je na tom nič divné.
12. Prevažná časť mojich pacientov má za sebou traumu z nevyžiadaného sexuálneho aktu a neskutočne sa hanbia priznať, že ich telo malo „pozitívnu reakciu“. Erekcia/lubrikácia či dosiahnutie vrcholu nič nemení na tom, že to bolo nevyžiadané. Niekedy telo reaguje na dotyk, hoci o ten dotyk nemalo vopred záujem. Je to prirodzené.
13. OCD je veľmi nepochopená choroba. Nie je to len o tom mať doma poriadok a trikrát skontrolovať, či si zamkol auto. S týmto ochorením často súvisia invazívne myšlienky – pacienti si predstavujú, ako ubližujú deťom, svojim blízkym, boja sa, že sa z nich vykľuje sériový vrah. Hanbia sa o tom rozprávať, lebo majú strach, že ich nechám hospitalizovať.
14. Pracujem prevažne s narkomanmi. Veľa z nich sa mi bojí povedať, že užívajú drogy so svojimi rodičmi. Niekedy sú to dokonca práve oni, ktorí im ich zabezpečujú. Je to smutné, ale je to častý prípad.
15. „Počujem hlasy.“ Túto vetu som už počula toľkokrát a len veľmi zriedka sa z toho vykľuje skutočná duševná porucha. Vo väčšine prípadov ide o vlastný vnútorný hlas, ktorý počuje každý z nás, no veľa pacientov jednoducho nevie, že niečo také vôbec existuje. Majú pocit, že halucinujú. Našťastie existuje niekoľko jednoduchých otázok, ktorými možno rozlíšiť halucinácie od vnútorného monológu, a v 90 percentách prípadov ide o to druhé.
16. Raz mi pacientka povedala, že sa bojí, že ma nudí, a predpokladám, že nie je jediná, kto sa niečím podobným zapodieva. Pravdou však je, že žiadny pacient nie je nudný. Možno nie je prvý, ktorý sem prišiel s úzkostnými stavmi z úplne normálnej práce a úplne normálnej rodiny, a rozhodne nie posledný, ale to neznamená, že sa k nemu nebudem správať, akoby bol. Každý pacient je niečím špecifický.
17. Debaty s blízkymi, ktorí už nie sú medzi nami. Som veľmi rada, že dnes už existujú teórie, ktoré to podporujú a neberú to ako znak toho, že sa pacient nevie pohnúť ďalej. Nie vždy je to totiž tak.
18. Často sa mi pacienti boja povedať, že sa im niečo podarilo, že si našli lepšiu prácu, udobrili sa s mamou, urobili také či onaké pokroky. Majú strach, že sa im už potom nebudem tak dôkladne venovať. Bola by som rada, keby vedeli, že sa nevenujem len pacientom, ktorí každý týždeň prídu s novým problémom, a že nikoho „nevyhodím“ zo sedenia len preto, že sa mu momentálne darí. Terapia je proces a drobné úspechy neznamenajú, že je pacient vyliečený.
