Či už liečia telo, alebo dušu, ľudia majú tendenciu pred odborníkmi zatĺkať. Hovoriť o svojich kurióznych problémoch nie je práve ľahké a v strachu, že sa namiesto pomoci dočkajú masívneho výsmechu, to z nich lezie ako z chlpatej deky. Pritom nie sú prví a rozhodne ani poslední, ktorí s niečím podobným klopú práve na tieto dvere.
Títo psychológovia z Redditu to vedia hádam najlepšie. Na sociálnej sieti sa nedávno podelili o veci, ktoré sa im pacienti často hanbia povedať, hoci počúvať takéto príbehy je pre nich denným chlebom. Niektoré z ich príspevkov sme zozbierali v tomto článku, tak si ich teraz poďme prečítať.
1. Väčšina pacientov si myslí, že je s nimi od prírody niečo v úplnom neporiadku. Že skrátka boli predurčení byť divní, a nech už budú robiť čokoľvek, nikdy sa im nepodarí skutočne začleniť do kolektívu. Táto domnienka je v nich natoľko zakorenená, že ju nemožno vyvrátiť, a to bez ohľadu na to, či vedú úspešný život, alebo nie.
2. „Viem, že je to divné, ale mám pocit, že pred ostatnými nemôžem byť taký, aký naozaj som, lebo ma nebudú mať radi.“ Túto vetu som počula viackrát, ako som schopná spočítať.
3. Veľa ľudí má strach, že keď nesmútia spôsobom, akým to od nich spoločnosť očakáva, tak im na danom človeku vlastne ani nezáležalo. To je blbosť. Celá tá vec s piatimi štádiami smútku je blbosť. Každý smúti po svojom. Niektorí ľudia plačú, iní nie. Niektorí ľudia to v sebe dusia, iní nie. Niektorí ľudia sa musia tváriť, že je všetko v poriadku, inak by sa úplne zosypali. Je úplne jedno, do ktorej kategórie spadáš, a vôbec to neodráža tvoje pocity k človeku, ktorý tu už viac nie je. Bodka.
4. Invazívne myšlienky. Takmer každý z nás si aspoň raz v živote predstavil, ako zvalcuje tú pomalú pani v supermarkete vozíkom, ako strhne volantom a napáli to do oproti idúceho auta, ako dobodá svoju polovičku nožom, ktorým práve krája mrkvu na večeru. Je to normálne. Niektorí však tieto myšlienky berú veľmi vážne a boja sa, že ich prítomnosť znamená, že to jedného dňa naozaj urobia.
5. Dve veci – keď mi niekto povie, že bol sexuálne zneužívaný a/alebo že má samovražedné myšlienky. Obe tieto veci počúvam prakticky na dennej báze a vôbec mi to nepríde zvláštne, no musím brať do úvahy, že predo mnou sedí človek, ktorý to ešte nikdy nikomu nepovedal. Podľa toho k tomu treba aj pristupovať.
6. „Ja neviem.“ Možno vás prekvapí, koľko ľudí má problém priznať, že vlastne netuší, prečo sa momentálne cíti tak, ako sa cíti. No pravdou je, že presne to je dôvod, prečo sme tu. Sedíme spolu v tejto miestnosti, aby sme to zistili, a vôbec nevadí, že sa nám to nepodarí na prvom sedení.
7. Prakticky čokoľvek, čo sa týka sexu. Žijeme v 21. storočí a aj tak je všetko okolo toho stále strašné tabu. Teraz sa nebavíme len o obťažovaní, ale aj o rôznych úchylkách či fetišoch, erektilnej dysfunkcii, neplodnosti, nevere, zníženej chuti na pohlavnú aktivitu či jej úplnej absencii.
Je jedno, či to ľudia robiť chcú, alebo nechcú, či to robia, alebo nerobia, či to robili často, alebo nerobili vôbec. Každý má pocit, že zrovna jeho milostný život je v negatívnom zmysle niečím zvláštny, nesprávny, nechutný… Ubezpečujem ťa, že pokiaľ sú všetky zúčastnené strany plnoleté a súhlasili s tým, tak na tom nič zvláštne, nesprávne ani nechutné nie je.
8. Nenávisť voči vlastnej rodine. Žijem v krajine, kde z teba obmedzenie kontaktu s rodinnými príslušníkmi automaticky robí kreténa a s týmto problémom sa stretávam prakticky denne. Rodina má byť na prvom mieste, ale pokiaľ ťa manipulujú, psychicky vyciciavajú a nútia do vecí, ktoré robiť nechceš, tak to nie je rodina, hoci krv hovorí o inom. Väčšine pacientov však nejaký čas trvá, kým tento fakt strávia.
9. Klienti sa často hanbia priznať, že od posledného sedenia sa takmer nikam nepohli. Neskúšali dychové cvičenia, ktoré sme trénovali, nenapísali si „domácu úlohu“, neskúšali posúvať svoje limity. Myslia si, že ma tým sklamú, no ja viem, že ľudia nie sú stroje. Terapia je makačka a nikto od nich nečaká, že problémy, ktoré v sebe dusili polovicu života, vyriešia z jedného týždňa na druhý. Zlyhania sú rovnako dôležité ako pokroky.
10. Ženy sa zvyknú hanbiť za to, že nechcú mať deti, prípadne za to, že nezvládajú výchovu tých už existujúcich a najradšej by od nich mali pokoj. Spoločnosť im vštepuje, že byť matkou je ich poslaním a pokiaľ ich každé tresknutie dverí pred nosom nenapĺňa nekonečnou láskou, je s nimi niečo zle.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
