13. OCD je veľmi nepochopená choroba. Nie je to len o tom mať doma poriadok a trikrát skontrolovať, či si zamkol auto. S týmto ochorením často súvisia invazívne myšlienky – pacienti si predstavujú, ako ubližujú deťom, svojim blízkym, boja sa, že sa z nich vykľuje sériový vrah. Hanbia sa o tom rozprávať, lebo majú strach, že ich nechám hospitalizovať.
14. Pracujem prevažne s narkomanmi. Veľa z nich sa mi bojí povedať, že užívajú drogy so svojimi rodičmi. Niekedy sú to dokonca práve oni, ktorí im ich zabezpečujú. Je to smutné, ale je to častý prípad.
15. „Počujem hlasy.“ Túto vetu som už počula toľkokrát a len veľmi zriedka sa z toho vykľuje skutočná duševná porucha. Vo väčšine prípadov ide o vlastný vnútorný hlas, ktorý počuje každý z nás, no veľa pacientov jednoducho nevie, že niečo také vôbec existuje. Majú pocit, že halucinujú. Našťastie existuje niekoľko jednoduchých otázok, ktorými možno rozlíšiť halucinácie od vnútorného monológu, a v 90 percentách prípadov ide o to druhé.
16. Raz mi pacientka povedala, že sa bojí, že ma nudí, a predpokladám, že nie je jediná, kto sa niečím podobným zapodieva. Pravdou však je, že žiadny pacient nie je nudný. Možno nie je prvý, ktorý sem prišiel s úzkostnými stavmi z úplne normálnej práce a úplne normálnej rodiny, a rozhodne nie posledný, ale to neznamená, že sa k nemu nebudem správať, akoby bol. Každý pacient je niečím špecifický.
17. Debaty s blízkymi, ktorí už nie sú medzi nami. Som veľmi rada, že dnes už existujú teórie, ktoré to podporujú a neberú to ako znak toho, že sa pacient nevie pohnúť ďalej. Nie vždy je to totiž tak.
18. Často sa mi pacienti boja povedať, že sa im niečo podarilo, že si našli lepšiu prácu, udobrili sa s mamou, urobili také či onaké pokroky. Majú strach, že sa im už potom nebudem tak dôkladne venovať. Bola by som rada, keby vedeli, že sa nevenujem len pacientom, ktorí každý týždeň prídu s novým problémom, a že nikoho „nevyhodím“ zo sedenia len preto, že sa mu momentálne darí. Terapia je proces a drobné úspechy neznamenajú, že je pacient vyliečený.
