O osídľovaní Ameriky, Afriky, Brazílie či Ázie kresťanskými kolonizátormi z Európy sa dočítame v každej učebnici dejepisu. Menej sa však už píše o tom, že toto kolonizovanie bolo sprevádzané šialeným krviprelievaním, masakrami domorodého obyvateľstva a ich postupným uzavretím do rezervácií. Výsledkom bola prakticky genocída pôvodných obyvateľov a takmer úplné zničenie ich kultúry a zvykov. Tieto smutné udalosti odštartovalo objavenie Ameriky Krištofom Kolumbom v roku 1492.
Indiáni – ako domorodcov kolonizátori nazývali – sa však nemienili vzdať bez boja, čo vyústilo v dlhé roky brutálnych vojen. Výnimkou neboli ani nájazdy na dediny osadníkov, kde boli obyvatelia Indiánmi bez milosti vraždení. Zaujímavým príbehom je osud domorodca menom Hatuey, ktorý pochádzal z kmeňa Taíno z Karibiku. Ten patril k hlavným osobám hnutia odporu proti kolonizátorom na Kube. Dodnes je tam oslavovaný ako národný hrdina a bojovník za slobodu.
Mierumilovný národ
O Hatueyovom živote sa dochovalo málo informácií, nie je známy ani dátum jeho narodenia. Narodil sa zrejme na Haiti a pôvodne proti kolonizátorom bojoval na ostrove Hispaniola. Odtiaľ bol ale vyhnaný a presunul sa na Kubu. Patril medzi náčelníkov kmeňa Taínov, ktorí boli známi ako mierumilovný národ.
Živili sa hlavne poľnohospodárstvom a pestovaním kukurice či juky. Nemali vlastné písmo, na prácu nepoužívali ani zvieratá, obliekali sa len málo a boli skúsení remeselníci (vynikali najmä v hrnčiarstve). V roku 1511 sa španielsky vojenský vodca Diego Velasquéz pokúsil dobyť Kubu. Už predtým si podmanil Hispaniolu a bol presvedčený, že aj tento ostrov získa bez väčších problémov.
Hneď po vylodení sa však Španieli stretli so silným odporom domorodcov. Došlo k viacerým potýčkam, výsledkom ktorých boli mŕtvi domorodci, prípadne tí, ktorých vzali do zajatia. Pod Velasquézovým dohľadom boli zajatci následne nútení pracovať ako otroci. Na tvrdú prácu však nemali predpoklady, navyše sa u nich začali objavovať choroby, ktoré k nim zaniesli Európania. Indiáni začali slabnúť a umierať. Výnimkou ale neboli ani krvavé masakre v réžii Španielov.
Boj proti tyranom
Toto všetko podnietilo vzburu, ktorú viedol práve Hatuey. Ten už predtým varoval náčelníkov iných kmeňov a povedal im, že od Španielov nemajú očakávať nič dobré. Sám s nimi mal na Hispaniole svoje skúsenosti. Ukázal im drahé kovy a mince a povedal:
„Toto je boh, ktorého Španieli uctievajú! Preňho bojujú a zabíjajú, preňho nás prenasledujú a to je dôvod, prečo ich musíme odhodiť do mora. Títo tyrani nám tvrdia, že uctievajú Boha mieru a rovnosti, a napriek tomu nám berú našu zem a robia z nás otrokov.“ Upozornil náčelníkov, že Španieli sa nezastavia pred ničím a budú ničiť, znásilňovať a vraždiť.
Bol tiež zástancom, aby domorodci všetky svoje zlaté predmety zničili, aby nepadli do rúk Španielom. Nie všetci náčelníci boli ochotní sa k Hatueyovmu boju pridať. Argumentovali, že by pre kmene bolo lepšie, ak by sa so Španielmi dohodli po dobrom a konflikt neeskalovali. Mnohých však Hatuey svojou autoritou presvedčil, že boj je nevyhnutný. Bolo za ním ochotných kráčať asi 400 oddaných nasledovníkov.
Hatuey bol skúsený vojenský veliteľ a na boj so Španielmi vytvoril účinnú partizánsku taktiku postupného prepadávania. Po útokoch sa jeho vojsko vždy stiahlo do lesov, kde sa jeho členovia pripravili na ďalší útok. Pomerne dlhý čas (asi tri mesiace) dokázal on a jeho oddiely Španielom odolávať, uvádza sa, že sa im podarilo zabiť minimálne osem kolonizátorov. Je ale pravdou, že domorodci nemali proti silnejšie vyzbrojeným Španielom veľkú šancu.
Hatueyovo vojsko sa zmenšovalo, jeho bojovníci zomierali či padali do zajatia. V ňom ich Španieli kruto mučili s cieľom dostať z nich informácie o ich spolubojovníkoch a hlavne Hatueyovi. Viacerí z nich týranie nevydržali a prezradili, kde sa Hatuey skrýva. To napokon viedlo k jeho vypátraniu a dolapeniu.
„Radšej skončím v pekle.“
Hatuey bol odsúdený na trest smrti upálením na hranici. Ešte predtým, než sa na nej rozhoreli plamene, pristúpil k zviazanému Hatueyovi kňaz a spýtal sa ho, či je ochotný prijať Ježiša za svojho spasiteľa a ísť do neba. Niekoľko minút mu rozprával o kresťanstve a o tom, že ak ho pred smrťou prijme, bude spasený. Kňaz a bojovník za práva domorodcov Bartolomé de Las Casas, ktorý bol na poprave prítomný, zaznamenal, že Hatuey kňaza pozorne počúval. O kresťanskej viere dovtedy vôbec nič nevedel.
Keď kňaz skončil, náčelník chvíľu premýšľal a spýtal sa: „Sú v nebi kresťania a Španieli ako vy?“ Kňaz mu odpovedal, že áno, že ich je tam veľmi veľa. Hatuey v tej chvíli bez zaváhania odvetil: „V takom prípade nechcem ísť na miesto, kde sú takí barbarskí a krutí ľudia. Radšej skončím v tom vašom pekle.“ Hatuey bol zaživa upálený 2. februára 1512 v meste Yara.
Národný hrdina
Hatueyov odkaz pretrval až do dnešných dní. Je po ňom pomenované jedno kubánske mesto a na samotnej Kube je oslavovaný ako národný hrdina. V jej dejinách išlo o historicky prvého človeka, ktorý sa vzoprel bezpráviu a útlaku. Nájdeme tu aj viacero jeho sôch, búst, pamätných tabúľ či monument znázorňujúci jeho popravu.
Je po ňom pomenované aj miestne pivo a na niektorých kubánskych cigarách sa môžeme stretnúť s jeho podobizňou. Jeho meno nesú aj niektoré iné produkty, napríklad limonáda či krekry. Jeho život a poprava sú okrajovo stvárnené vo filme Even the Rain z roku 2010.
