„Hahaha“ a „LOL“ určite poznáš. Ako sa však na internete smejú iné národy?

Ako každé iné dieťa, so slzami v očiach. V sprievode hlasných výkrikov som v chladný februárový večer krátko po pol desiatej zhliadol umelé svetlá petržalskej nemocnice. Môj otec a jeho prísediaci svokor sa zhodli, že v plači je muzikalita – mali úplnú pravdu. Už o dva roky neskôr som kuchynskú linku v pravidelných intervaloch okrádal o varechy a rozbíjal s nimi vedrá z predsieňovej skrine, predstierajúc bytie súčasťou rockového koncertu so stovkami divákov okolo pódia.Tesne pred piatymi narodeninami som sa s radosťou ocitol na svojej prvej vyučovacej hodine – nebola to ani matematika, ani vlastiveda. Bola to hodina bicích nástrojov, mojich najobľúbenejších 20 minút v týždni. Ako obyvateľ trojizbového bytu však pre mňa akákoľvek domáca príprava neprichádzala do úvahy – pre uspokojenie susedov, rodičov a v absolútne poslednom rade aj mňa som začal chodiť na klavír. A sedem mesiacov na to aj do základnej školy na Benkovej ulici v Nitre – mojom takmer rodnom meste.Roky plynuli a s nimi pribúdalo vedomostí a skúseností, hlavne tých hudobných. Už koncom roku 2011, keď bol môj vek stále na prstoch ukázateľnou hodnotou, ma môj otec, učiteľ hudby, zatiahol do prvej kapely (s asi najmenej kreatívnym názvom tohto milénia – The Kapela), ktorá sa na školskej scéne neujala. Neváhal založiť druhú, v ktorej som opäť obsadil pozíciu klávesáka. Táto o niečo rockovejšia zostava nesúca trošičku kreatívnejší názov Wild People bola úspešnejšia a zanikla až v roku 2016.V živote mladého hudobníka nechýbali ani tie o niečo konvenčnejšie veci – výučba anglického jazyka, z ktorého som v predchádzajúcom roku získal jazykový diplom úrovne C1, informačné technológie, môj takmer denný skracovač voľného času a nepochybne aj zdravá dávka jazdy na bicykli.Roku 2013 som skončil na treťom mieste na prijímacích skúškach na osemročné štúdium v Gymnáziu na Golianovej ulici, opäť v bývalom centre Veľkej Moravy – v poslednej chvíli som však od tohto rozhodnutia ustúpil, no o tri roky neskôr som na rovnakú strednú školu presedlal tak či tak, ale na štúdium pätročné so zameraním na anglický jazyk.V súčasnosti sa snažím svoj život držať čo najbližšie k heslu „príjemné s užitočným”. Jedným z mojich koníčkov je a už oddávna bola verejná doprava – dnes pracujem ako webmaster a redaktor portálu imhd.sk, ktorý sa zameriava na informovanie cestujúcej verejnosti vo viac ako 20-tich mestách na Slovensku, a od jesene som tiež redaktorom najzábavnejšieho webového portálu na Slovensku – EMEFKA.Neodišiel som ani od svojej najväčšej lásky – hudby – ktorou sa, hlavne v tejto situácii, snažím živiť svoj sporiaci účet najlepšie, ako to len ide. Mojím hlavným hudobným projektom je skupina Follow hrajúca prevažne coververzie známych skladieb domácej aj zahraničnej tvorby.Popri práci som profesionálnym zlodejom otcovho auta, sem-tam mu ho vrátim, vždy však nablýskané a dotankované. A nezabúdajúc na to azda najmenej dôležité – maturitný ročník gymnázia. Od septembra sa chystám na Vysoké učení technické v Brne, kde chcem vyštudovať odbor Audioinžinierstvo, zvuková produkcia a nahrávanie na Fakulte elektrotechniky a komunikačných technológií.So svojou súčasnou životnou situáciou som nadmieru spokojný – pevne verím, že sa v tejto hudobno-informatickej vlne udržím čo najdlhšie. Neviem, čo ma čaká, ale stále chcem svet vnímať ako dieťa. Ako každé dieťa, s radosťou v očiach.