História chobotnatcov na Zemi je zaliata krvou. Od mamuta čoby potravinovej špajzy cez slonovinu a bojové stroje až po cirkusy a zneužívanie v mene viery. Slony vždy trpeli pre chamtivosť človeka. V mysli gaučového Európana či Američana si voľne behajú po Afrike a Ázii. No reálne sú súčasťou fyzického a psychického mučenia. Zle sa ti to číta? Bude horšie.
Za všetkým sú ignorantskí turisti
Plávanie s delfínmi, prechádzky s levmi, ňu-ňu s tigríčaťom pre fotky – to sú len niektoré zo znepokojivých cestovateľských aktivít zahŕňajúcich zvieratá. Divoká turistika je na vzostupe. Pokiaľ ide o komerčný kontakt človeka so zvieraťom, jazda na slonoch a ich predvádzanie na masových akciách patrí medzi najtrpkejšie, ktorých pozadie turisti nevidia.
Vo voľnej prírode žije menej ako 50 000 (niektoré zdroje uvádzajú 30 000) ázijských slonov. Z toho viac ako polovica v Indii. Podľa odhadu z roku 2019 má krajina v zajatí 3 000 kusov. Väčšina je v súkromnom vlastníctve, slúžia pre zábavu, turistiku a náboženské účely. Ťahajú tonážne náklady, vystupujú v cirkusoch, žobrú o peniaze a jedlo, prenajímajú sa na festivaly, svadby a oslavy. Problém je globálny, ale dominuje najmä v Indii a Thajsku.
Hlavné centrá zajatých slonov v Indii
Takzvané slávnostné slony sú súčasťou chrámov po celej krajine, no ich prítomnosť je najvýraznejšia v Kerale, juhozápadnom indickom štáte. Druhou turistickou destináciou známou jazdami na slonoch je pevnosť Amber na kopci v Džajpure. Chôdzu po kostrbatej strmej ceste musia absolvovať niekoľkokrát denne so stovkami kilogramov na chrbte. Zvieratá sú prepracované, podvyživené, často slepé, s neošetrenými ranami od bitiek, reťazí a bodákov. Trpia bolesťami z chôdze po rozpálených chodníkoch bez oddychu a veterinárnej pomoci.
Lukratívny biznis
V roku 2018 žilo v Kerale viac ako 500 zajatých slonov. Väčšinou samce. Pripútané a neschopné pohybu stoja celý deň na horúcom betóne. Pre zviera s citlivou pokožkou bez potných žliaz je to mučenie. Vo voľnej prírode by trávili čas na pastvinách, v tienistých lesoch, ochladzovali sa bahennými kúpeľmi.
Namiesto toho sa im do členkov zarezávajú reťaze zanechávajúce mokvajúce rany a jazvy, ktoré mahúti (ich tréneri a vlastníci) pred platiacim obecenstvom maskujú. Okrem fyzickej bolesti majú hlboké psychické traumy. Monotónne kývanie hlavou dopredu a dozadu je jedným zo spôsobov, ako sa vyrovnávajú so životom v zajatí. Turisti si myslia, že tancujú do rytmu hudby a tešia sa z toho. Netancujú a pocit šťastia nepoznajú.
Počas štyroch mesiacov, ktoré samce strávia vo fáze párenia, keď stúpa hladina testosterónu a agresivity, sú nonstop spútané a bité. Cieľom je zlomiť im ducha a urobiť z nich psychické trosky.
Väčšina chrámových festivalov v Kerale sa koná medzi januárom a aprílom, čo je pre zvieratá najkrutejšie obdobie. Prenajímajú sa na viac ako 10 000 festivalov a sprievodov. Tie najpopulárnejšie generujú príjmy až do výšky 5 000 dolárov denne v závislosti od ich stavu. Platia organizátori aj majitelia miestnych obchodov. Pre vlastníkov slonov, dodávateľov a mahútov je toto obdobie žatvy veľmi lukratívne.
Naoko trénovanie, v skutočnosti doživotné mučenie
Hoci sa slony používali ako vojnové stroje tisíce rokov, z rôznych dôvodov sa nikdy nedomestikovali. Chovať ich odmalička v zajatí je náročné. Ak sa podarí získať mláďa, trvá 15 až 20 rokov, kým vyrastie do úžitkovej veľkosti. To znamená veľa jedla a žiadny zisk. Namiesto chovu je jednoduchšie nechať ich vyrastať vo voľnej prírode a potom ich odchytiť.
Vytrénovať osemtonové divoké zviera, aby na rozkaz klusalo preplnenými ulicami, zahŕňa veľa fyzických trestov. Prechádzajú prísnymi „školeniami“, ako to ľudia v tomto odvetví radi nazývajú. V skutočnosti ide o neustále mlátenie, hladovanie, mučenie a odopieranie pohybu. Hovoria tomu rozdrvenie. Účelom je rozdrviť slonieho ducha a prinútiť ho podriadiť sa prostredníctvom strachu a bolesti. Väčšinou ich zviažu a bijú nepretržite 72 hodín. Potom sú ako zombie, chodiace kostry.
Používajú býčie háky, reťaze s hrotmi, dlhými palicami s bodcom ich pichajú do kĺbov, aby vyvolali čo najsilnejšiu bolesť. Približne polovica mahútov má problém s pitím, čo brutalitu ešte znásobuje.
Život chrámových slonov v desivom dokumente
Martýriu indických slonov pre turistiku a festivaly sa venovala novinárka a filmárka Sangita Iyer. V roku 2016 to zdokumentovala v oceňovanom filme Gods in Shackles. Zachytáva príbehy viacerých zlomených, väčšinou už mŕtvych slonov. Len pre silné žalúdky.
Mayin príbeh je z tých šťastnejších, ak sa to tak dá nazvať
Celý život bavila ľudí v cirkuse, dni a noci prežila v strachu a bolesti. Bola týraná, zanedbávaná a izolovaná. Nikdy nemala dosť jedla a vody. Každý deň musela predvádzať triky, ktoré jej zoslabnuté telo vystavovali obrovskému stresu. V noci mala spútané nohy, aby neutiekla.
Až po štyroch desaťročiach nútenej práce, vyčerpania a jaziev sa jej život zmenil. V roku 2010 bola zachránená a odvezená do centra, kde môže behať bez pút a utrpenia. Maya je ázijská slonica, a hoci jej cesta má šťastný koniec, je to len upútavka dlhého a komplikovaného hororu o slonoch v zajatí.
Rajeshwari dovolili zomrieť neskoro
Viac ako mesiac 42-ročná chrámová slonica ležala v piesku so zlomenou nohou a stehennou kosťou s telom pokrytým vredmi. Milovník zvierat sa súdne dožadoval rýchleho, bezbolestného usmrtenia. Až po zdĺhavom vyšetrení usúdili, že môže byť ubitá! V to popoludnie (našťastie) zomrela sama.
Rajeshwari mala ťažký život, odkedy bola v roku 1990 predaná do chrámu v južnom štáte Tamil Nadu. Dlhé hodiny stála na kamenných podlahách, aby žehnala oddaným a vykonávala rituály nalievania či prinášania vody božstvám.
V roku 2004 spadla z nákladného auta cestou do „omladzovacieho“ tábora pre slony a zlomila si nohu. Odvtedy žila v bolestiach so zdeformovanou končatinou. Keď si neskôr zlomila aj stehennú kosť, len ju zdvíhali bagrom, aby sa mohla zúčastniť chrámových pochodov. Hoci rada pre welfare zvierat navrhla utratenie z milosti, musela pracovať až do úplného konca. Časom už nebola schopná jesť ani piť pre ochrnutý chobot.
Prežívajú rovnaké emócie ako my
V rámci natáčania dokumentu Gods in Shackles si filmárka Iyer vytvorila silné puto so slonicou Lakshmi.
„Keď som prvýkrát videla Lakshmi, bola to láska na prvý pohľad. Položila som ruku pod jej krk a dotkla som sa jej hrude. Hneď položila chobot na moju ruku, aby ma ovoňala. Sú také citlivé na vôňu. Striekala som na ňu vodu a kŕmila som ju ovocím. Keď som ju stretla o rok neskôr, neverila som vlastným očiam. Videla som oslepenú slonicu, ktorá ronila potoky sĺz.“ Jej mahút jej vrazil do oka hák ako trest za to, že mu zjedla kus ovocia.
Slony sú vysoko inteligentné a citlivé stvorenia. V jednej scéne sa Lakshmi stretne s mŕtvou mačkou a opatrne ju obíde. Povedať, že sú nám podobné, by bolo podhodnotením. Slony si uvedomujú samých seba, majú zložité emócie a vlastné rituály prejavov smútku. Prichádzajú na pomoc iným slonom a láskavými dotykmi sa navzájom utešujú. Na utrpenie spoločníka reagujú vlastnými symptómami úzkosti, správaním známym ako emocionálna nákaza.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
