Kursk
Tento film prináša rekonštrukciu tragickej havárie ruskej jadrovej ponorky z roku 2000. Ide o jednu z tých drahších, väčších a štylizovanejších snímok, ktoré by ale bez toho neboli schopné zarobiť si na seba. Režisér Thomas Vinterberg rozdeľuje dej medzi klaustrofobické prežívanie námorníkov v zatopených útrobách plavidla a zúfalý boj ich rodín na súši.
Snímka jasne ukazuje kontrast medzi ľudskou statočnosťou a chladnou byrokratickou mašinériou, ktorá kvôli politickému imidžu odmietala zahraničnú pomoc. Autenticita filmu spočíva v zobrazení technických detailov a psychického tlaku, ktorému posádka čelila. Druhá polovica snímky sa mení na čistý boj o prežitie, ktorý ilustruje to, čím všetkým si musela prejsť posádka uväznená na dne mora.
Polytechnique
Denis Villeneuve (dnes už preslávený blockbusterovými filmami ako Duna či Arrival) nakrútil tento čiernobiely film ako pamiatku na masaker na polytechnickej škole v Montreale z roku 1989. Snímka sleduje útok osamelého strelca motivovaného nenávisťou voči ženám. Villeneuve sa vyhýba akejkoľvek senzácii či prehnanej štylizácii a volí chladný, takmer klinický odstup, ktorý však podčiarkuje hĺbku tragédie.
Čiernobiela kamera dodáva filmu nadčasovosť a zároveň tlmí krvavosť scény, čím do popredia vystupuje psychický dopad na obete. Film sa nezameriava len na samotný masaker, ale aj na traumu preživších, ktorá trvá roky po udalosti.
Quo Vadis, Aida?
Jasmila Žbanić vytvorila jeden z najsilnejších vojnových filmov poslednej dekády. Príbeh tlmočníčky Aidy, ktorá pracuje pre OSN v Srebrenici, je zdrvujúcim pohľadom na genocídu, ktorej sa dalo zabrániť. Aida sa zúfalo snaží zachrániť svoju rodinu v labyrinte byrokratických zlyhaní a nečinnosti svetových mocností, zatiaľ čo srbské vojská uťahujú slučku okolo bezpečnej zóny.
Film je majstrovský v tom, ako buduje napätie bez použitia zbraní až do samotného záveru. Hrôza tu nespočíva v krvavých bojoch, ale v tvárach ľudí, ktorí vedia, čo ich čaká, a v prázdnych prísľuboch medzinárodných jednotiek.
I Swear
A sladká čerešnička na záver – táto čerstvá anglická snímka nás prenáša do roku 1983, keď sa život vtedy pätnásťročného Johna Davidsona v priebehu okamihu rozpadol na kúsky. Náhle prepuknutie Tourettovho syndrómu v čase, keď bola táto diagnóza pre verejnosť aj lekárov veľkou neznámou, urobilo z dospievajúceho chlapca spoločenského vyvrženca.
Film bez príkras zobrazuje Johnov pád do hlbokej izolácie a hanby, keď sú jeho nekontrolovateľné telesné a hlasové tiky interpretované okolím ako bláznovstvo či agresia. Potom ale prichádza pôvabná väčšina filmu, ktorá nahliada do jeho života s empatiou a hravosťou.
Naučil sa s týmto syndrómom žiť, a tak sa naučili žiť aj jeho blízki. Postupne sa prediera cez pekné i dramatické životné situácie, popričom si sem-tam zanadáva, zaškrieka, čím však na tvárach ľudí i divákov čaruje skôr úsmevy a smiech než pobúrenie.
