Slovenská televízna tvorba sa naďalej zlepšuje v produkcii kvalitných seriálov a najnovší projekt Miša v Košiciach od televízie JOJ k sebe prilákal aj českého režiséra menom Ján Novák. Ten nám v tomto rozhovore porozprával o tom, prečo je podľa neho kombinácia neokukaných tvárí a štábu z východu Slovenska perfektnou kombináciou na vznik ojedinelého seriálu.
Seriál Miša v Košiciach sleduje mladú Mišu, ktorá je po trapase v televízii vyslaná na východ. Tam musí pracovať v košickej redakcii. Jej pocit superiority okamžite naráža na realitu a spoznáva nejednu kurióznu osobnosť, popri čom sa však učí dôležité životné lekcie. Prvé epizódy nového komediálneho seriálu od scenáristky Hany Lasicovej na JOJ play môžeš začať pozerať už od 13. februára.
Hovoríte, že mesto je jednou z hlavných postáv seriálu. Ako sa vám v Košiciach pracovalo a čo ste vnímali ako najväčšiu prekážku?
Organizačne nebolo problematické takmer žiadne miesto v Košiciach. Príprava a spolupráca s mestom bola dlhodobá; trvalo rok a pol, kým sme vôbec začali natáčať. Všetko bolo vopred dohodnuté. Absolvovali sme porady, na ktoré primátor pozval zástupcov polície a ďalších mestských zložiek, a tí nám vo všetkom vychádzali v ústrety.
Každá lokácia prináša možnosť urobiť niečo netradičné, čo sa tam bežne nerobí. To, že sme túto príležitosť dostali, vnímam ako dar. Je úžasné, keď si môžete dovoliť zinscenovať rande na gondole v Spievajúcej fontáne alebo milostnú scénu na streche Hotela Slávia. Takto vytvárame ilúziu seriálu.
Nakrúcame rozprávku postavenú na reálnych základoch, no diváci nechcú pozerať dokument. Keď si zapnú romantický seriál, očakávajú, že láska v ňom bude ešte silnejšia než v realite. Inak by nefungovali ani hollywoodske filmy.
Miestne lokácie nám ponúkali ojedinelé pohľady. Napríklad v zoologickej záhrade sme mali obrovské auto a na jeho streche stôl so šampanským a čerešňami – čistá romantika. Taktiež sme chceli simulovať požiar v Rákocziho paláci, čo je významná pamiatka. Podarilo sa nám to, no neviem si predstaviť, že by nám niečo podobné dovolili v Bratislave.
Môžete nám priblížiť tú hypotetickú predstavu, keby ste sa to isté pokúsili natočiť v Bratislave?
Dá sa to skúsiť, ale stojí to nehorázne peniaze. Televízia má svoj rozpočet, do ktorého sa ako tvorcovia musíme zmestiť, čo nás núti k obrovským kompromisom.
V čom sa líšili ľudia v Košiciach oproti Bratislave?
Je to najmä o životnom štýle. Mám pocit, že na východe ľudia žijú viac srdcom než rozumom – a vnímam to veľmi pozitívne. Nakrúcal som veľa v Čechách a už dlhšie pracujem na Slovensku, takže to viem porovnať: slovenský štáb je nesmierne kreatívny. Ľudia tu o projekte neustále diskutujú, prichádzajú s nápadmi a posúvajú ho dopredu.
V historickom centre Bratislavy si obvykle môžete vyhradiť priestor 4 x 4 metre a ďalej vás nepustia – či už kvôli pamiatkarom, alebo pre cenu. V Košiciach sme si užívali obrovský prepych, mohli sme točiť všade, akoby celé mesto bolo jednou veľkou divadelnou kulisou. Je to aj tým, že scenáristka Hana Lasicová písala tento príbeh priamo pre toto mesto, čo mu dodalo obrovskú pridanú hodnotu.
Ako prebiehala vaša spolupráca s Hanou Lasicovou na scenári?
Televízia nás zoznámila a dostali sme zadanie priniesť originálny nápad, ktorý osloví konkrétnu cieľovú skupinu. Pozreli sme sa na to, čo funguje na streamovacích platformách, a ja som spomenul seriál Emily in Paris. Hana pôvodne zvažovala príbeh niekoho z východu, kto odchádza na západ, ale napokon sme to otočili.
Následne sme analyzovali, v čom tkvie úspech Emily in Paris – je to v rozdielnosti jazykov, módy, jedla a v dynamike vzťahov medzi mužmi a ženami. Keď sme si zadefinovali tieto elementy, vedeli sme, že to môže fungovať. Začali sme cestovať do Košíc a všímať si rozdiely medzi „východniarmi“ a „západniarmi“. Takto sa nám nakopila hromada poznatkov.
Rozhodli sme sa, že hlavná hrdinka bude reportérka, čo nám umožnilo vstupovať cez jej reportáže do samostatných príbehov miestnych ľudí. To vytvorilo skvelý potenciál pre drámu aj komédiu. Spoločne sme vymýšľali dejové línie, upravovali ich a posielali si ich, pričom drvivá väčšina samotnej scenáristickej práce patrí Hane.
Aké bolo režírovať projekt, kde v hlavných úlohách hrajú menej známe tváre z východu, no v epizódnych sa objavujú legendy?
Bol to môj zámer. Už pri práci na seriáli Nemocnica sme zachytili požiadavku divákov, ktorí už nechceli vidieť dookola tie isté tváre. Vtedy sme stavili na menej známych hercov a zafungovalo to perfektne. Pri tomto seriáli som TV JOJ navrhol, aby sme hlavný ansámbel postavili na neopozeraných talentoch. Vedenie súhlasilo. Sú to vynikajúci herci.
Pred natáčaním sme strávili sedem dní skúšaním, sledovaním referenčných filmov a prípravou. Moja príprava je už povestná – kreslím si storyboardy a presne plánujem pohyb kamery aj hercov, takže v deň ostrého štartu každý presne vie, čo má robiť.
S legendami ako Emil Horváth, Robo Jakab či Braňo Deák mám veľmi dobré vzťahy. Keď som ich poprosil o stvárnenie epizódnych postáv, s nadšením súhlasili. Radi so mnou spolupracujú a samotné scenáre sa im veľmi páčili.
Spomínali ste referenčné filmy. Ktoré vás inšpirovali?
S odstupom času už nepoviem všetky, ale určite tam bol Felliniho Amarcord, ktorý nás inšpiroval svojím ojedinelým humorom. Potom to boli francúzske romantické filmy, už spomínaná Emily in Paris, Amélia z Montmartru a pre dynamiku komunikácie medzi postavami aj seriál Priatelia.
Seriál sa dotýka aj vážnych tém, ako sú demencia či rozvod. Ako sa tieto témy snúbia s komédiou?
V tom je práve sila žánru „dramedy“. Spočíva v miešaní vážneho s úsmevným presne tak, ako to prináša život. Môžeme sa baviť o pohrebe blízkeho a v tom istom momente sa niekto vedľa nás potkne a vyleje kávu. Ak sa v tej chvíli zasmejem a vy mi dáte facku, divák dostáva serióznu aj vtipnú scénu naraz. Je to odľahčujúce.
Príkladom je scéna s mamou našej šéfky redakcie Renáty. Je postihnutá pokročilou demenciou a v zmätení chce od strachu vyskočiť z okna ústavu. My s ňou prežívame tú hrôzu, no vtom nás prekvapí prosbou: „Prosím vás, môžete mi preparkovať to auto?“ Na otázku prečo, odpovie: „Chystám sa skočiť, tak aby som vám ho náhodou nerozbila.“ Ak to podáte vážne, je to hlboké a tragikomické zároveň. To je majstrovstvo Hany Lasicovej. Aj o najťažších veciach sa dá rozprávať s úsmevom.
V čom sa líšil prístup štábu v Košiciach oproti Bratislave?
Je to o životnom štýle. Mám pocit, že tu na východe žijú ľudia oveľa viac srdcom než rozumom. Čo sa týka štábu, ten rozdiel sa zdá markantný. Vnímam to veľmi pozitívne. Tunajší štáb je nesmierne kreatívny. Nehovorím, že štáby v Prahe či Bratislave sú nefunkčné, ale tam si zvukári často robia len svoju prácu – zvuk. Tu však ľudia o projekte neustále diskutujú a prichádzajú s nápadmi.
Milujem túto kolektívnu prácu. Keď má niekto nápad, povie ho, lebo môže byť geniálny. Napríklad vtip, kde postava Miše hľadá cestu z katakomb a vylezie priamo uprostred skúšky filharmónie, vymyslel náš lokatista. Tí ľudia vycítili, že ma ich názor zaujíma. Vymysleli toho oveľa viac, než by sme my sami naplánovali. Tá kreativita je tu skutočne obrovská.
Seriál Miša v Košiciach mal premiéru 13. februára 2026 na streamovacej platforme JOJ play. Seriál môžeš sledovať online, pričom hneď v úvode sú dostupné dve epizódy naraz. Nové časti budú pribúdať pravidelne každý piatok o 20:00.
