Roboty raz budú schopné vtipkovať, pravdepodobne však nebudú vedieť odhadnúť, kedy je na to vhodná situácia. Nedokážu využiť dôležitý aspekt žartov, ktorým je moment prekvapenia, a prepojiť si navzájom nesúvisiace poznatky, ktoré vtipný moment vytvárajú. Pre TASR to povedal odborník v oblasti umelých neurónových sietí a hybridných inteligentných systémov Cornelius Weber z Univerzity v Hamburgu.
Weber sa venuje výskumu tzv. hlbokých neurónových sietí, ktoré umožňujú robotom rozprávať a rozumieť reči pri interakcii s človekom. Aktuálne je zapojený do medzinárodného projektu TERAIS, ktorý vedie Fakulta matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave (FMFI UK) a ktorý má prispieť k vývoju robotov interagujúcich s ľuďmi. Projekt čerpá podporu z programu Európskej únie Horizon Europe.
Ak ľudia chcú, aby sa s nimi umelá inteligencia dokázala rozprávať, musí najskôr získať informácie z dát. Nejde však nejde len o kvantitu informácií, ale aj o spôsob ich spracovania, dodáva Weber. Vysvetľuje, že roboty najprv musia pochopiť, o čom druhá osoba rozpráva, a následne využiť uložené dáta, ako napríklad z Wikipédie či iných internetových zdrojov. Až potom naformulujú odpoveď.
„Problémom je, že hoci roboty majú množstvo vedomostí, nevedia úplne, ako s nimi majú naložiť,“ povedal Weber.
„Roboty sú schopné i vtipkovať či byť sarkastickí, nedisponujú však nijakými podnetmi, prečo by niečo také mali robiť. Konajú totiž na základe štatistík. Ak je na základe nejakej vstupnej informácie pravdepodobné, že reálny človek by povedal vtip, povie ho aj robot,“ opisuje odborník. Dodáva, že „roboty sa samozrejme dajú vycvičiť na to, aby boli vtipné, problémom však je, že netušia, kedy sa vtip hodí, čo by mohlo v budúcnosti vytvárať chúlostivé situácie.“
Weber však upozorňuje, že ľudia by nemali zbytočne vyhľadávať čoraz viac systémov používajúcich umelú inteligenciu, či už tzv. smart domácnosť alebo rôzne chatboty. Ľudia sa podľa neho „stávajú otrokmi technológií a nemajú nad nimi stopercentnú kontrolu“. Uznáva však, že niekedy sú tieto systémy skutočne praktické, napríklad pri starostlivosti o seniorov, ktorí nedokážu vstať a vypnúť vypínač, ale môžu to urobiť formou hlasového príkazu umelej inteligencii.
Na otázku, či je umelá inteligencia schopná vytvoriť novú myšlienku, Weber s úsmevom vyhlásil, že „otázkou je, či sú sami ľudia schopní vytvárať nové myšlienky“. Všetko je totiž podľa neho kombináciou už predtým nadobudnutých vedomostí a roboty sú v tomto rovnaké, len nemajú žiadny podnet či dôvod na to, aby boli kreatívne.
Weber tiež nevylučuje, že by sa jedného dňa mohli roboty porozprávať s ľuďmi. Ako príklad uvádza počítačové hry založené na texte, pri ktorých používateľ už aj v súčasnosti viac-menej plnohodnotne komunikuje so systémom.
