9. Raz nás s mamou zastavili policajti za mierne prekročenie rýchlosti. Skončilo sa to len napomenutím a jeden z nich sa so mnou na rozlúčku žartovne dohodol: „Dávaj pozor, nech sa to už nezopakuje.“ Ja som to však vzal smrteľne vážne. Nasledujúce roky som mal počas každej jazdy oči prilepené na tachometri, aby sme náhodou neporušili zákon.
10. Mama si schovávala vodku do plastových fliaš od vody, aby zakryla, že má problém s pitím. Ako dieťa som si z nej niekoľkokrát omylom odpila a poriadne mi vypálila hrdlo. Keď som sa jej pýtala, čo je to za strašnú vodu, tvrdila mi, že ide o diétnu vodu, ktorú by deti za žiadnu cenu piť nemali. Niet divu, že som ju neskôr nikde inde nevidela.
11. Mama bola kresťanka, otec moslim, no vieru doma nikdy veľmi neriešili. Výnimkou boli Vianoce. Kým inde sa krájajú jabĺčka a spievajú koledy, u nás otec behal po byte, „naháňal“ Ježiška a hrešiac na plné ústa po ňom hádzal topánky. Až keď ho údajne vyhnal – alebo aspoň poriadne vystrašil – mohli sme si rozbaliť darčeky.
12. Keď dedo chcel, aby sme mu so sestrou naleteli na nejaký nezmysel, tvrdil, že to tak robia Američania. A my sme mu to bez výhrad verili. Nikdy nás ani nenapadlo ho spochybniť. O to väčší šok prišiel, keď sme sa po rokoch presťahovali do USA a zistili, že tam o jeho „amerických pravidlách“ nikto nikdy nepočul.
13. V našej rodine mali všetci narodeniny v novembri – rodičia, starí rodičia, bratranci aj sesternice. Preto som si ako dieťa myslel, že každá rodina má svoj mesiac, v ktorom sa smie rozrastať. Keď som neskôr zistil, že jeden strýko sa narodil v júli, automaticky som usúdil, že musí byť adoptovaný.
14. U nás doma sa vždy hovorilo „zelená“ v momente, keď zo semafora zmizla červená, aby sme vedeli, že môžeme prejsť. Brala som to ako úplne normálnu vec. Až po rokoch som zistila, že dôvod bol jednoduchý – naši boli farboslepí.
15. Mama milovala horory a púšťala nám ich už vtedy, keď sme sotva vedeli poriadne rozprávať. So súrodencami sme ich pozerali od troch rokov a brali to ako úplnú normu. Nikto z nás nemal nočné mory ani strach. O to väčší šok zažili rodičia mojich kamarátov, keď som ako päťročný priniesol na prespávačku horor, ktorý nechceli pozerať ani oni sami.
16. Keď ťa niekto šteklí a ty vykríkneš slovo „banán“, dotyčný musí prestať. Je to zákon. Bodka. Až keď som si našla prvého frajera, ktorý ma veľmi oduševnene mučil šteklením, zistila som, že toto magické slovíčko zaberá len v našej rodine.
