Deti majú vskutku bujarú fantáziu a čokoľvek, čo si dokážu predstaviť, automaticky považujú za skutočné. Hoc aj priateľov. Ako však dokazujú príhody týchto (nielen) rodičov, tí niekedy vedia byť poriadne desiví. Na Reddite sme pre teba zozbierali niekoľko mrazivých príhod o deťoch a ich imaginárnych kamarátoch a máme pre teba jedno odporúčanie – radšej ich nečítaj, ak si doma sám.
1. Syn mohol mať tak dva alebo tri roky, keď nám predstavil svojho imaginárneho kamaráta. Volal sa Johnny a chodil celý v zelenom, dokonca mal aj zelenú čiapku. Jedného dňa sme prechádzali okolo cintorína, keď naň malý ukázal prstom a skríkol: „Aha, mami! Tam býva Johnny!“ Bol ešte malý a netušil, čo je cintorín, tak som mu vysvetlila, že to je miesto, kam chodia spinkať mŕtvi ľudia. Vtedy akosi poklesol a hovorí mi: „Áno, Johnny spomínal, že bol kedysi vojak.“
2. Ja som bola tá, čo v detstve mala imaginárnu kamarátku. Mala hnedé vlasy, stále nosila nočnú košeľu a namiesto očí mala hviezdičky. Už sú to roky. Dnes v dome, kde som vyrastala, žije mamina sestra a nedávno mi neter povedala: „Rozprávala som sa s tvojou starou kamarátkou. Vraj jej chýbaš a pýta sa, prečo si odišla.“ Keď som sa jej spýtala, ako vyzerá, opísala moju imaginárnu kamarátku.
3. Pred kostolom som raz začula, ako akési dievčatko hovorí svojim rodičom: „Nechcem tam ísť. Môj neviditeľný kamarát hovorí, že ho tam nepustia.“
4. V detstve som mal imaginárneho kamaráta, ktorý sa volal Derek. Vyzerali sme úplne rovnako. Hrával som sa s ním celé roky, omnoho dlhšie ako ostatné decká so svojimi „kamarátmi“, a pamätám si, ako sa vždy na moju mamu a sestru pozeral s akousi ľútosťou, možno dokonca smutne. Postupom času zmizol.
Prešlo 23 rokov, ja som niečo hľadal v maminých papieroch a zrazu na mňa vybehol úmrtný list chlapčeka menom Derek, o ktorom mi naši nikdy nepovedali. Derek bol môj brat, konkrétne moje dvojča, ktoré sa narodilo mŕtve. Doteraz som to úplne nevstrebal.
5. Môj syn mal jedného, keď mal štyri. Volal sa Jack, býval pod našou verandou a rád pchal ľuďom do krku drevené paličky. Asi nemusím hovoriť, že som nebola nadšená, keď sa s ním malý hrával.
6. Moja mladšia sestra mala asi štyri, keď prišla so svojou imaginárnou kamarátkou. Otec v tom nevidel nič zlé, tak im na záhrade postavil malý domček, aby sa mali kde hrať a robiť si svoje čajové večierky. Jedného dňa mama začula, ako jej v domčeku hovorí: „Neboj sa. Dokiaľ som nažive, tak ti neublížia.“
Potom sa odmlčala a dodala: „Ale keď budeš robiť takéto veci, tak ti nepomôžem. Ubližovať ľuďom nie je pekné.“ Mama sa jej spýtala, čo to má znamenať, načo jej sestra odpovedala: „Občas jej musím pripomínať, že sa má správať pekne, inak bude musieť odísť.“ Onedlho sme sa odsťahovali a nový záhradný domček už nedostala.
7. Sedela som s neterkou v aute. Išli sme na zmrzlinu a ona sa pýta: „Kúpiš aj Jacobovi (jej imaginárnemu kamarátovi) zmrzlinu?“ Zasmiala som sa a odpovedala: „Jacob nech si kúpi vlastnú zmrzlinu.“ Neodpovedala. Pozrela som sa na ňu v spätnom zrkadle a videla, ako nahnevane zazerá na niečo pri mojom uchu. Potom zašepkala: „Nie. Okamžite prestaň. Ona to myslela zo srandy!“
8. Náš malý mal imaginárneho kamaráta – Gangu. Žil v miestnom rybníku, mal kačacie nohy, tvár pokrytú chlpmi a jedol cez otvorenú ranu uprostred hrdla. Táto príšera mu vôbec nenaháňala strach, zato raz prišiel celý urevaný k nám do postele, lebo „mal nočnú moru o šteniatku“. Deti sú divné.
9. Môj najstarší syn mi raz povedal, že jeho imaginárnej kamarátke každý deň chýbam a veľmi by si želala, aby so mnou mohla ostať dlhšie ako mesiac. Jeho staršia sestra zomrela na SIDS, keď mala len jeden mesiac. Tú noc som celú preplakala.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
