10. Keď sme mali so sestrou päť alebo šesť, mali sme tú istú imaginárnu kamarátku – Narni. Bratia aj naši z toho boli vždy dosť nesvoji, ako sme ju opisovali úplne rovnako, ako sme sa s ňou naraz rozprávali a ako sme vždy obe vedeli, kde sa nachádza. Keď na to spätne spomínam, bolo to celkom desivé.
11. Keď bola dcéra malá, z ničoho nič začala rozprávať o svojom kamarátovi Donovi. Každý deň ho opísala úplne rovnako a nezdalo sa, že by sa ho bála, hoci za ňou chodil každý deň. No jedného dňa sa to zmenilo. Povedala mi, že „Don začal byť zlý“, nechcela sama chodiť po dome, aby naňho nenarazila, a prestala spávať vo svojej izbe. Vraj jej stále hovoril škaredé veci. Asi rok nato sme sa presťahovali a už nikdy potom ho nespomenula.
12. Bratranec je o pár rokov mladší, a keď bol ešte úplný krpec, mal imaginárneho kamaráta menom Mooky. Nebol to človek, ale akýsi mimozemšťan alebo príšera. Neskutočne ma desilo, keď som počul, ako za mnou niečo šuchoce a bratranec len nonšalantne prehodil: „To je len Mooky. Prišiel ťa pozdraviť.“
13. Čítala som nášmu 3-ročnému synovi rozprávku pred spaním, keď sa zrazu začal strašne smiať. Pýtam sa ho, čo je také vtipné, a on ukázal na miesto za mňa: „To dievčatko robí hlúposti.“ V sekunde som sa otočila a on skleslo poznamenal: „Neskoro. Ušla.“ V tú noc som zavolala mužovi, nech príde skôr z práce, a napriek tomu som celý čas oka nezažmúrila.
14. Naša neter mala vymyslenú kamošku a mladšia sestra ma nabaláchala, nech sa jej opýtam, ako vyzerá. „Je zložená z črepín,“ hovorí mi neter. „Prečo?“ pýtam sa značne skepticky. „Lebo spadla zo stromu. Toho, čo máme vzadu na záhrade.“
15. Sesternica mala imaginárnu kamarátku, ktorá žila u nich v krbe a údajne bola „červená a fľakatá“, akoby ju niečo veľmi popálilo. Aj teraz by ma to vydesilo, ale vtedy, keď som bola ešte dieťa? Skoro som si naložila do nohavíc.