„Pod mojou strechou platia moje pravidlá.“ To je obľúbená veta každého rodiča. Preto sa každé dieťa nevie dočkať, kedy konečne odíde bývať do vlastného a na všetky tieto pravidlá sa bude môcť vykašľať.
Umývaj si ruky, keď prídeš domov
Bacily. Sú úplne všade. Mame jednoducho nevysvetlíš, že vedecké štúdie dokazujú, že na dotykovom displeji sa hromadí až tristokrát väčšie množstvo baktérií ako na sedadle verejnej dopravy. Mohol by si to skúsiť, ale pravdepodobne by to skončilo fiaskom. Buď by ťa donútila vypucovať svojho elektronického kamoša dezinfekčnými utierkami alebo by ti ho rovno preventívne zabavila.
Prvé kroky po príchode domov teda zákonite museli smerovať do kúpeľne. Tvoj zákonný zástupca nežného pohlavia to už mal presne vykalkulované, a v sekunde, ako počul, že si urobil viac krokov, ako je potrebné na transport do kúpeľne, už kričal: „Rukyyyyyy!“
Nos papuče
Tie papuče nie sú bytová dekorácia a nečakajú pri vchodových dverách len tak pre nič za nič. Máš si ich obuť. Stavím sa, že predchádzajúce dve vety nemožno prečítať bez toho, aby si podvedome nevidel v pozadí mamkin vyčítavý pohľad. „Chceš prechladnúť?“ Rečnícka otázka, na ktorú si vzápätí aj sama odpovedala: „Ja ti ale potom čajíky variť nebudem!“
Toto pravidlo padlo ako prvé. Možno si si do vlastného bytu papuče kúpil, možno si si dokonca prvých päť sekúnd aj myslel, že je to kúpa praktického charakteru a naozaj ich budeš nosiť. Nestalo sa.
Sú strategicky umiestnené tam, kde ich ani pánboh nenájde. Ideálne každá na opačnom konci bytu – aj keď ani sám netušíš, ako k tomu vlastne došlo. Nemáš psa ani tvrdohlavého kojenca, ktorý by roznášanie papúč po celom dome považoval za strašnú srandu. To si chodil pol dňa len s jednou papučou?
Zhasínaj svetlá, tu nie sme v kostole
V tom čase si nemal ani poňatia o tom, koľko stojí elektrika a že pojem nedoplatok nie je len predmetom mýtických bájí. Netušil si, že aj drobná nepozornosť sa v tejto sfére trestá ako vlastizrada. Zabudol si po sebe zhasnúť svetlo na chodbe? Si už úplný blázon alebo len egoistický sebec, ktorého nikdy nikto v živote nebude mať rád?! Veď toto budú splácať ešte tvoje deti…
Vo vlastnom byte ti to je tri-päť. Ten je tristošesťdesiatpäť dní v roku vysvietený ako vianočný stromček. Po prvé sa bojíš, že na teba spoza roku vyskočí bubák (a každý predsa vie, že ten na svetlo nechodí), po druhé si to jednoducho nedokážeš zapamätať.
Vo svete, kde ťa na každom kroku sprevádza fotobunka, je to jednoducho nemožné. Možným sa to stane až v momente, keď ten nedoplatok príde na tvoje meno.
Nečum do tej chladničky
„Nečum do tej chladničky jak do výkladu!“ Počuješ to. Aj po rokoch samostatného bývania stále počuješ tatkov hlas, ako na teba spoza stola vrieska tieto slová. „Ty ju nebudeš musieť odmrazovať!“ Ale ako si mal vedieť, čo chceš jesť? Ako si mal vedieť, či tam za posledných päť minút nepribudlo niečo, na čo máš práve chuť?!
Vo svojom byte si sám sebe pánom aj otrokom. To znamená, že sa staráš aj o nákupy. Takže presne vieš, čo si kúpil a najmä to, čo si nekúpil. No odradí ťa tento fakt od toho, aby si pred ňou každých desať minút nezaparkoval svoje ctené pozadie a neskenoval každú poličku, jednu po druhej? Nie. A prinúti ťa fakt, že nemáš čo žrať, nabudúce nakúpiť rozumnejšie? Tiež nie.
Obleč sa primerane počasiu
Je november. Počasie je synonymom zápalu močových ciest. Módne trendy však nepustia a potreba byť najkrajšia na svete tiež nie. Medzi nohavicami a topánkami máš päťcentimetrovú medzeru – ponožky by vyzerali hlúpo.
Keď sa predkloníš, trčia ti kríže. A ešte máš aj dieru na každom kolene! Keď toto mamka zbadá, obalí ťa do troch vrstiev bublinkovej fólie, na hlavu ti nasadí hrubočiznú čapicu a so spokojným úsmevom ťa takto vyšle do ulíc.
Neznášala si to. Celé detstvo si si prízvukovala, ako v momente, keď sfúkneš sviečky na torte k osemnástym narodeninám, budeš týždeň na truc chodiť nahá. A potom to prišlo…
Pobyt na záchode sa stal mučivou procedúrou, epicentrom bolesti bola brušná dutina a dva týždne si sa nemohla poriadne ani vystrieť. „Ja som ti to hovorila,“ mama v telefóne ti nie je veľkou oporou. No, aspoň si bola dve hodiny za fešandu…
Nevyhadzuj jedlo
Deti v Afrike hladujú, polovica Slovenska nemá ani na chleba a ty nebudeš jesť sviečkovú na smotane, lebo je tam ešte od soboty?! No budeš. Jedlo sa nevyhadzuje. Aj keby tam bolo od vianoc z deväťdesiateho piateho, ešte stále si na ňom môže tatko pošmakovať, keď oškrabká tie tri centimetre plesne navrchu…
Uvedomuješ si, že jedlom by sa naozaj plytvať nemalo. Uvedomuješ si aj to, aké nevďačné hovädo si. Ale aj tak je polovica vecí v tvojej chladničke niekde uprostred procesu rozkladu. Hnije, smrdí, plesnivie a pomaly, ale isto, sa tvoja chladnička stáva miestom vzniku nového ekosystému. A ty si sedíš na sedačke, akoby sa nechumelilo, a hryzkáš okraj pizze.
Zatváraj dvere
„Ty máš doma černocha alebo čo?“ Keď si to tak teraz zhodnotíš, je to celkom rasistická formulka, ale to nie je pointa. Pointa je to, že keby chcel prezident korunovať hlavného nezatvárača dverí, jednoznačne by ním bola tvoja mama.
Trikrát po sebe vošla do tvojej izby, trikrát po sebe ťa sprdla jednou vetou, trikrát po sebe odišla. Ty si jej trikrát po sebe povedal, nech za sebou zavrie dvere. A ona ich trikrát po sebe nechala pootvorené! Aké ponaučenie do života nám z tohto plynie? Súkromie nie je relevantný dôvod na zatváranie dverí. Fakt, že sa kúri len v jednej izbe, je. Lebo veď uteká teplo!
Žiadne sladkosti pred večerou
Okej, toto pravidlo možno dodržiavaš. Ale nie celkom tak, ako by si to predstavovali tvoji rodičia. Neješ sladkosti pred večerou, lebo nevečeriaš. Namiesto toho si pri telke odbalíš obrovské balenie Toffifee, dve milky, horalku, lentilky a kolu a tváriš sa, že máš PMS. Aj keď si chlap. Lebo žijeme v roku 2018 a tu už rodová diskriminácia naozaj nemá miesto.
Titulná fotka: editart.club
