Rodina prežila 40 rokov v tajge bez kontaktu s vonkajším svetom. Deti poznali civilizáciu len z rozprávania

Aké sú limity ľudskej schopnosti prežiť v extrémnych podmienkach? Oproti mnohým iným živočíšnym druhom je moderný človek relatívne „krehký“, závislý od civilizácie a pomoci druhých. Vďaka svojej inteligencii a vynaliezavosti však ľudia dokážu zapustiť korene v nebezpečnej džungli, vo vyprahnutej púšti aj v mrazivej tajge. Fascinujúci príbeh prežitia mimo civilizácie za sebou majú ruskí Lykovovci.

V 70. rokoch prebiehal na Sibíri geologický prieskum. Nerastných surovín nikdy nie je dosť a sovietske úrady usúdili, že rozsiahle a riedko obývané územia môžu ukrývať bohaté prírodné poklady.

Počas prieskumu roku 1978 neďaleko mongolskej hranice geológovia objavili niečo, čo naozaj nečakali. Stovky kilometrov od najbližšieho sídla žila v kompletnej izolácii rodina s deťmi. Títo ľudia boli schopní vlastnými silami prežiť desaťročia v nehostinnom prostredí, kde teploty klesali až na – 25 °C. Ich životný štýl pripomínajúci poddanské vrstvy z feudálnych čias ohromil celý Sovietsky zväz.

Ľudia z inej éry

Neuveriteľný príbeh Lykovovcov by nikdy nevznikol, ak by nebolo ich príslušnosti k nezvyčajnej náboženskej skupiny. Lykovovci patrili k starovercom. Staroverci sú vetva ruských pravoslávnych veriacich, ktorá sa odtrhla od oficiálnej cirkevnej štruktúry. Dôvodom rozkolu boli reformy moskovského patriarchu Nikona z rokov 1653 až 1657. Staroverci odmietli zmeny, ktoré považovali za zradu skutočnej viery. Ruskú cirkev a štát vnímali ako nepriateľov.

Väčšina starovercov odišla žiť do malých izolovaných komunít a charakteristickým sa pre nich stal ultrakonzervatívny životný štýl. Staroverci žijú nielen veľmi nábožne, ale odmietajú prakticky všetko, čo do Ruska prišlo po roku 1657. Ako uvádza Britannica, staroverci dodnes existujú a sú rozdelení na rôzne skupiny s vlastnými normami a pravidlami. Ako vyzerajú?

Staroverci nosia tradičné oblečenie a muži si neholia brady. Riadia sa byzantským kalendárom a idealizujú si život v stredovekom Rusku. Plodiny importované zo zahraničia, medzi ktoré patrí aj káva, zemiaky a čierny čaj, považujú za „diabolské rastliny“. Súčasné komunity starovercov sú už zväčša otvorenejšie a neodmietajú výdobytky moderného sveta tak dôrazne.

V histórii starovercov sa striedali obdobia, keď ich ruský štát prenasledoval, a obdobia, keď boli tolerovaní. Za najlepšie obdobie považujú obdobie medzi revolúciou v roku 1905, ktorá zaručila slobodu vyznania, a rokom 1917, kedy sa moci ujali komunisti, ktorých oficiálnou doktrínou bol ateizmus.

Stalinov teror

Počas krvavej občianskej vojny, ktorá sa rozpútala v roku 1917, čelili mnohí veriaci či cirkevní predstavitelia násiliu zo strany komunistov. Pre revolucionárov predstavovali symbol starého a skazeného sveta, ktorý nemal miesto pri budovaní „svetlých zajtrajškov“. Spontánne násilie po konci vojny skončilo, no keďže komunisti zvíťazili, potláčanie náboženstva sa stalo štátnou politikou.

Prenasledovanie veriacich pritvrdilo po nástupe Stalina k moci. V roku 1932 vyhlásil „päťročný plán ateizmu“, ktorého cieľom bolo úplne eliminovať náboženské prejavy v Sovietskom zväze. Stovky tisíc duchovných a veriacich skončili v táboroch nútených prác či na popravisku.

Stalinov teror sa priamo dotkol Lykovovcov a stal sa príčinou ich úteku mimo civilizáciu. V roku 1936 komunisti zastrelili brata Karpa Lykova. Karp to bral ako signál, že v bezprostrednom nebezpečenstve sú všetci staroverci. Spolu so svojou manželkou Akulinou, deväťročným synom Savinom a dvojročnou dcérou Nataliou ušli do divočiny.

Rodina si zbalila najdôležitejšie osobné predmety, nejaké semená rastlín, kolovrat a pomôcky na šitie a opustila svoju dedinu Lykovo. Vybrala sa smerom na východ, pričom vystriedala niekoľko improvizovaných prístreškov. Akýsi definitívny nový domov našla v neobývanej oblasti neďaleko mongolskej hranice.

Prvý kontakt s civilizáciou

Lykovovci prežili celé desaťročia bez kontaktu s akýmikoľvek ľuďmi, ktorí by neboli členmi ich rodiny. Všetko sa to zmenilo v lete 1978. Nad zdanlivo neobývaným kusom tajgy sa objavila helikoptéra so skupinou geológov na palube.

Pilot počas hľadania vhodného miesta na pristátie spozoroval niečo, čo vyzeralo ako ľudské obydlie. Posádka nechcela uveriť tomu, že by niekto skutočne žil na takomto mieste. Keďže vedci sú bytosti zvedavé, po pristátí sa rozhodli miesto navštíviť a overiť si, či tam skutočne žijú ľudia.

Na čele vedcov bola Galina Pismenskaja, ktorá svojim ľuďom nariadila zbaliť si veci a pripraviť sa na akýkoľvek scenár – pre prípad pozitívneho kontaktu s neznámymi si zobrali darčeky, pre prípad ohrozenia mali pripravené zbrane.

V divokej tajge pravidlá určuje príroda, preto sa skupina na výpravu k záhadnej stavbe mohla vydať až za dobrého počasia. Ako sa geológovia približovali k cieľu, začali nachádzať stopy ľudskej činnosti ako vyťaté stromy, vyšliapanú cestičku či malú šopu uchovávajúcu zemiaky. Na konci ich skutočne čakal kontakt s ľudskými bytosťami!

Aké teda mohlo byť prekvapenie geológov, keď niekde, kde nemala byť ani jediná duša, objavili šesťčlennú rodinu, ktorá navyše vyzerala, akoby prišla zo 17. storočia? Nález Lykovovcov vyvolal v ZSSR hotovú senzáciu. Tento príbeh sa do povedomia verejnosti dostal hlavne vďaka práci novinára Vasilija Peskova, ktorý o rodine napísal knihu Stratení v tajge.

Keď sa výskumníci priblížili k domčeku, dvere otvoril staro vyzerajúci muž v dotrhanom oblečení, ktorému chýbala obuv. „Zdravím vás, deduško! Prišli sme na návštevu,“ opísala Pismenskaja Peskovovi svoj prvý kontakt s pustovníkmi. Po chvíli váhania muž odpovedal: „Keď ste merali takú dlhú cestu, tak poďte dnu!“

Mimo civilizácie

Výskumníci Lykovovcom darovali mnohé užitočné predmety ako deky či ponožky a zároveň im príležitostne pomáhali s prácou. Takisto im neustále prezentovali nové „civilizačné výdobytky“, ktoré v pustovníckej rodine vyvolávali nekonečný údiv. Nemožno sa tomu čudovať, pretože podmienky, v akých Lykovovci žili pred rokom 1978, boli naozaj nezávideniahodné.

Lykovovci počas desaťročí strávených v divočine nemali žiadne informácie o svetovom dianí. Netušili, že sa niekedy začala nejaká druhá svetová vojna, unikol im prvý let človeka do vesmíru a takisto aj pristátie na Mesiaci. Nemali žiadnu predstavu o tom, či sa Sovietsky zväz udržal a kto mu vládne.

Jediné knihy, ktoré Lykovovci mali, boli stará Biblia a modlitebné knihy. Deti okolitý svet poznali len z rozprávania rodičov. Elementárne pojmy ako mesto alebo kôň, tiež. Karp a Akulina počas života v divočine priviedli na svet ďalšie dve deti – Dmitriho a Agafiu. Tie až do príchodu geológov nevideli žiadnu inú ľudskú bytosť okrem svojich príbuzných.

Rozmanité charaktery

Napriek identickému a monotónnemu životnému štýlu bez podnetov z vonkajšieho sveta mali jednotliví členovia rodiny unikátny charakter a každý z nich bol svojskou osobnosťou. Ako píše Smithonian Magazine, ľudí z vonka dokázali Lykovovci prekvapiť svojou inteligenciou a vnímavosťou.

Hlavne Karp preukázal veľký záujem o moderné objavy a vynálezy. Keď mu geológovia hovorili o existencii satelitov, nebol vôbec prekvapený. Sám ich totiž videl. Na oblohe bez svetelného znečistenia si Lykovovci všimli niečo, čo vyzeralo ako hviezdy, ale neboli to hviezdy. „Ľudia niečo vymysleli a teraz posielajú hore ohne, čo vyzerajú ako hviezdy,“ nevedecky, ale zato dosť presne konštatoval pustovník. Napriek tomuto svojmu presnému postrehu bol skeptický k pristátiu človeka na Mesiaci.

Dmitri sa ukázal byť zručným majstrom, ktorého fascinovali nástroje schopné s ľahkosťou transformovať drevo. Najmladšia Agafia kvôli svojmu nezvyčajnému spôsobu reči zanechávala zlý prvý dojem, hoci v skutočnosti bola veľmi vnímavou, bystrou a pracovitou.

Príroda si pýta svoju daň

Lykovovci boli tvrdí vidiecki ľudia zvyknutí na život v skromných podmienkach. V duchu životného štýlu starovercov boli zároveň vždy vedení k tomu, aby sa dokázali o seba postarať vlastnými silami. Kruté sibírske podmienky ale predstavovali výzvu aj pre nich. Každá zima prinášala boj o holé prežitie, ktorý nie každý člen rodiny zvládol.

Oblečenie nosili, kým sa doslova nerozpadlo. Ak sa tak stalo, nahradili ho vlastnými kúskami z prírodných vlákien. Lykovovci jedli len to, čo našli alebo si dopestovali. Stravu tvorili predovšetkým zemiaky, raž či konopné semená a vždy jej bolo málo.

Permanentný nedostatok si vyžiadal krutú daň. V roku 1961 sa Lykovovci ocitli v takej núdzi, že im jednoducho nevystačili potraviny pre všetkých. Boli nútení jesť kôru zo stromov a svoje topánky. Mama Akulina sa preto rozhodla podstúpiť najväčšiu obeť, obeť, akej je schopná jedine matka. Sama sa rozhodla vyhladovať na smrť, aby jej deti mohli žiť.

Toto obetovanie vlastného života umožnilo deťom prežiť, smrť si však po Savina, Nataliu a Dmitriho prišla neskôr. V roku 1981 Savin a Natalia podľahli zlyhaniu obličiek a Dmitri zomrel na zápal pľúc. O niekoľko rokov neskôr sa na večnosť pobral aj Karp. Ten zomrel v roku 1988. Posledným, kto z Lykovovcov prežil, bola Agafia.

Posledná žijúca

Za celý svoj život Agafia opustila samotu v lese len šesťkrát. Prvýkrát to bolo v 80. rokoch, keď jej sovietsky štát zaplatil cestu po krajine, počas ktorej spoznala, ako žijú moderní ľudia. Neskôr sa vybrala navštíviť vzdialenú rodinu, iných starovercov alebo išla k lekárovi.

Keď z Lykovovcov zostali len Karp a Agafia, geológovia ich presviedčali, nech idú žiť do civilizácie. Karp mal príbuzných, ktorí prežili Stalinov teror, a tí mu mohli pomôcť vrátiť sa medzi ľudí. Karp aj Agafia však túto možnosť odmietali. Agafia priamo povedala, že na mestách jej prekáža zlý vzduch a všadeprítomné autá.

V 21. storočí sa stala Agafiou atraktívnou mediálnou postavou. Navštevujú ju zvedavci, novinári aj ľudia ochotní jej pomôcť a vzniklo o nej niekoľko článkov a filmov. Podľa dostupných informácii je stále nažive a zostáva verná svojmu nekonvenčnému životnému štýlu v lone prírody.