Nájdeme v tejto knihe niečo, čo si zažil na vlastnej koži?
Áno. Aj ja som zažil zvláštny jav, ktorý som si nevedel vysvetliť.
Trúfaš si na to, aby si nám aj prezradil, čo konkrétne? 🙂
Keď som bol dávnejšie na Babej hore, na hubách, odrazu som sa začal poriadne potiť a roztriasli sa mi kolená, len tak. Na chrbte som pocítil mravčanie, na zátylku. Bolo to, akoby ma niekto studenou rukou chytil za krk, len na moment. Farby okolo seba som začal vidieť veľmi ostro a v sekunde sa mi znovu pripomenul jeden sen, ktorý je, mimochodom, spomenutý aj v knihe ako autorská poznámka. Mal som vtedy približne šesť rokov a dodnes si ten sen pamätám.
Sedeli sme pred domom môjho pradeda a ja som ležal na tráve. Stará mama sedela na lavici pred domom a odrazu som započul fidlikanie huslí. Posadil som sa a vykríkol som, že idú muzikanti. Stará mama s úsmevom pokrútila hlavou a povedala, že to nie sú muzikanti. Vtom zo starého domu vyskočil čert, diabol s kopytami a ľudskou tvárou, chytil ma pod pazuchami a s diabolským smiechom ma nepríjemne pošteklil. Neviem, prečo si tento sen pamätám, ale vtedy na Babej hore som zažil niečo veľmi podobné.
Akú hlavnú myšlienku by si mali tvoji čitatelia z tohto príbehu vziať?
Nemé hlasy nie sú len o folklóre a mysterióznych bytostiach. Sú o rozpoltení duše človeka, o tom, čo vidíme a čo si priznáme, že je len v nás, a čo je mimo nás. Človek by si mal z tohto príbehu vziať hlavne ponaučenie, že pokiaľ si nie si istý tým, čo vidíš, nezisťuj, prečo to tak je a prosto odíď. Do vecí mimo nášho myslenia je lepšie sa nevŕtať.
Na záver sme ešte Adamovi dali zopár rýchlych otázok:
Čo ťa viedlo k písaniu?
Vždy som chcel robiť niečo, čo ľudí dokáže rozptýliť. Literatúra je na to ako stvorená. Páči sa mi jej vznešenosť, ktorá stále prevyšuje všetky moderné výdobytky po celé tisícročia. Milujem pocit, keď sa vzdialim tomuto svetu a začnem vytvárať svet, ktorý zanikne po skončení príbehu.
Ktorá je tvoja najobľúbenejšia kniha a prečo?
Mojou najobľúbenejšou knihou je Klub bitkárov od Chucka Palahniuka. Práve v tejto knihe sa skĺbi reálne s nereálnym. Ľudská myseľ, ktorá nepozná hranice. Nie, nie je to kniha o športe ani o bitke. Je presne o rozpoltení človeka a o orientácii v chaose.
Ktorú svoju knihu považuješ za najväčšiu srdcovku a prečo?
Tak, mojou srdcovkou sú určite Nemé hlasy. Písal som ju najdlhšie a najviac ma ovplyvnila. Všetky moje knihy sú úzko spojené s mojím životom, no Nemé hlasy v mojom vnútri driemali dlho.
S ktorou postavou zo svojich príbehov sa najviac stotožňuješ a prečo?
Popravde, nestotožňujem sa s nikým z mojich kníh, vlastne svoje postavy neznášam.
Ako by si svoje knihy opísal, ak by si bol „obyčajný čitateľ“?
Opísal by som ich presne tak, ako ich opisujú moji čitatelia. Všetko, čo píšem, je temné, drsné, v spojení s ilegálnym a autentickým, čiže so životom. Postavy nie sú zidealizované, pretože by sa s nimi človek nedokázal stotožniť. Rád opisujem sex, násilie, ale zároveň slabosť človeka.
Ak by si si mal vybrať iba jednu možnosť, budeš iba písať, alebo iba čítať?
Písať. Definitívne písať.
Akú najčudnejšiu otázku ti ako spisovateľovi niekto položil?
Keď som bol na jednej besede, po vydaní knihy Zhoríme, čitateľ sa ma medzi štyrmi očami opýtal, či ma za tých desať rokov v base chcel niekto znásilniť. Vôbec si nejak nespojil, že som mal v tom čase dvadsať tri rokov a tým pádom, keby som naozaj bol v base, musel by som tam byť od trinástich. Ja som ho však potľapkal po ramene a s úsmevom som odvetil: „Človek si zvykne na všetko.“
Aký najhorší „hejt“ si dostal?
V podstate som zatiaľ dostal asi tri zlé recenzie. Dobré si nepamätám, ale tie zlé si pamätať musím. Keď už sa čitateľ rozhodol napísať zlú recenziu, tak knihu zrovnal so zemou. Boli to však recenzie, ktoré sa odvíjali od domnienok, ako svet drog funguje, a vždy boli celkom nesprávne. Najmä pri Dezilúzii. Preto som ich nebral príliš vážne, no zároveň som za tieto recenzie vďačný. Tým ale nehovorím, že mi máte písať zlé recenzie! (haha).
Čo je najhoršie na tom byť spisovateľom na Slovensku?
Asi to, že trh na Slovensku je malý a kníh je veľa. Je to naozaj džungľa, tlačenica. My spisovatelia pôvodnej literatúry bojujeme s konkurenciu preložených kníh a na každej z nich je napísané niečo ako „Top desať v krajine“, „New York times bestseller“, „Kniha roka“ a podobne. Som ale vďačný, že má literatúra na Slovensku celkom veľkú základňu.
Čo pre nás čitateľov chystáš v blízkej budúcnosti?
Mám rozpísaný príbeh s názvom „Ťažké časy“ o mužovi, ktorý pracuje v sirotinci, je klaviristom pri raňajkách a večeriach detí a znenazdajky sa dostáva do bohatej rodiny vďaka jednej zo sirôt. Otvárajú sa mu možnosti, o ktorých ani nesníval, a jeho hudobná dráha naberá na zmysluplnosti.
Ďakujeme za rozhovor a k ďalšej tvorbe prajeme veľa nápadov a spokojných čitateľov!
