Písal sa rok 1935, keď sa Walt Disney s manželkou Lillian vybrali na potulky Európou, pričom hádam najviac im učarovalo jedno konkrétne miesto – Neuschwanstein. Zámok neďaleko mesta Füssen Disneyho krásou a romantickou atmosférou opantal natoľko, že ho zakomponoval aj do svojej vlastnej tvorby. Neuschwanstein sa stal inšpiráciou pre zámok Šípkovej Ruženky, ktorý dnes predstavuje dominantu kalifornského Disneylandu. Ten otvoril svoje brány návštevníkom presne o dvadsať rokov neskôr.
Neuschwanstein patrí medzi najkrajšie zámky na svete, mnohí ho dokonca považujú za ten najimpozantnejší vôbec. Skvost bavorských Álp nechal postaviť kráľ Ľudovít II. Bavorský z vlastných prostriedkov, nie zo štátnej pokladnice. Zamýšľal vytvoriť súkromné útočisko a zároveň vzdať hold operám Richarda Wagnera. Hoci stavitelia pracovali na zámku dlhé roky, Ľudovít II. v ňom prežil len približne 170 dní. Kráľ zomrel v roku 1886, pričom mnohé časti interiéru v tom čase ešte stále čakali na dokončenie.
V júli 2025 zámok zapísali do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, čo len väčšmi pridalo jeho pozitívnej reputácii. Keď sa mi teda počas dovolenky v nemeckých Alpách naskytol voľný deň, bolo rozhodnuté. Ide sa do rozprávky.
Krásna príroda a zákerné Google mapy
Bavorské Alpy sú prekrásne. Od azúrovo modrého jazera Eibsee až po pomaľované domčeky (nielen) v mestečku Garmisch, ich atmosféra vás okamžite pohltí. Zámok Neuschwanstein, ovenčený titulom rozprávkového zámku, do tohto konceptu perfektne zapadá. Od spomínaného Garmishu, epicentra bavorského turizmu, je vzdialený približne hodinu autom. Tá však vďaka malebným scenériám za oknom ubehne ako nič.
Ak vás počas jazdy navigujú Google Mapy, akoby povedala Norika, nenechajte sa oj… Budú vás totiž presviedčať, že sa môžete vyviezť až hore k hradu samotnému – a to dovtedy, kým sebavedomo neobídete všetky platené parkoviská a nedostanete sa na stanovište s koňmi, kde by to mal problém stočiť aj Fittipaldi. A možno, len možno, na vás budú všetci naokolo zazerať, a možno, len možno, na vás niekto aj zakričí: „Assh*le!“ Hups.
Stres a úzkosť z nepríjemného trapasu však opadnú hneď, ako konečne zaparkujete a rozhliadnete sa naokolo. Na jednej strane Neuschwanstein, na druhej ďalší zámok, Hohenschwangau. Jednoducho pastva pre oči.
Kone navodili „prírodnú“ atmosféru
Existuje niekoľko spôsobov, ako sa dostať k zámku (a ako sme sa dozvedeli, auto medzi ne nepatrí). Medzi hotelom Schlosshotel Lisl a Neuschwansteinom pravidelne premáva tzv. shuttle bus, ktorý nemá fixný harmonogram. Lístky sa dajú kúpiť online. Návštevníci sa taktiež môžu hore vyviezť kočiarom ťahanom koňmi, čo stojí 8 eur. Ja som sa ale rozhodla pre tú najlacnejšiu alternatívu, teda pešibus.
Na vrchol vedú dve cesty, jedna betónová, po ktorej jazdia aj koče, a tá druhá, ktorá vedie cez les. Vzhľadom na moje nulové orientačné schopnosti som si na lesnú cestu hneď takto z úvodu netrúfla, zvoliť si tú betónovú sa však ukázalo ako osudová chyba. Kone sú totiž veľké zvieratá. A veľké zvieratá sa aj vo veľkom vyprázdňujú. Z mojej idylickej prechádzky na čerstvom vzduchu sa tak razom stal boj o život za prítomnosti arómy konských výkalov. Preháňam? Určite. Ale príjemné to rozhodne nebolo.
Na každom druhom kroku sa mi naskytol pohľad na esteticky odpudivú hnedú kopu biologického odpadu. A hoci po kopci behalo autíčko, ktoré tieto dary prírody odpratávalo, očividne nestíhalo. Kone vyzerali zúbožene a unavene, turisti, ktorí išli po vlastných, sa sťažovali na smrad… naozaj by sme v 21. storočí nemohli od tohto druhu biznisu upustiť?
Pozor na jedlo
Samozrejme, vstupenky do Neuschwansteinu sú vypredané na niekoľko týždňov vopred. Každý deň ráno o ôsmej síce uverejňujú termíny, ktoré niekto na poslednú chvíľu zrušil, no človek sa nemôže spoliehať, že sa mu nejaký ujde. A mne sa neušiel. Napriek tomu som si zámok užila aspoň zvonku. Za zmienku stojí najmä výhľad z mostu Marienbrücke, ktorý zámok ukazuje skutočne v jeho plnej kráse. Dokráčate k nemu za necelých desať minút. I keď sa na ňom niekoľko turistov fotilo, most (aspoň počas našej návštevy) nepraskal vo švíkoch, no z niekoľkých uvoľnených drevených dosiek som napriek tomu chytala panické záchvaty. Slabý kus.
Pod hradom sa nachádza obchod so suvenírmi, v ktorom sa dá platiť len v hotovosti. Túto informáciu sa však dozviete až pri platbe. Za veľké pozitívum považujem bezplatné toalety, ktoré teda Nemecko rozhodne nemá v povahe. A ešte k tomu čisté!
Priamo pri zámku aj pod ním sa nachádza niekoľko reštaurácií a stánkov s občerstvením, ktoré majú na Googli vlažné až negatívne recenzie. Sťažnosti padajú nielen na ceny jedál, ktoré v turistami vyhľadávaných oblastiach nikdy nepoznajú strop, ale aj na samotnú kvalitu výsledného produktu. Z tohto dôvodu som si doniesla vlastnú poživeň – a to isté v prípade návštevy odporúčam aj vám.
